Abrahám potichu odtiahol plachtu na stane a vyšiel do čiernej tmy. Keď pozrel hore na oblohu a uvidel trblietajúce hviezdy, spomenul si na rozhovor, ktorý mal kedysi veľmi dávno s Bohom. „Pozri na oblohu a spočítaj hviezdy, ak to vôbec dokážeš!“ vyzval ho vtedy Boh. „Toľko budeš mať potomkov.“

O čom sa chce Pán Boh rozprávať s Abrahámom tejto noci? Keď sa vzďaľoval z tábora, obklopilo ho ticho púšte. Nočný vánok bol chladný. No piesok, ktorý sa mu naberal do sandálov, bol ešte stále teplý.

„Abrahám,“ oslovil ho Boh.

„Tu som,“ odpovedal.

„Abrahám, chcem, aby si vzal svojho syna a šiel na vrch Mórija. Keď tam prídeš, prajem si, aby si postavil oltár a obetoval na ňom svojho syna ako zápalnú obeť.“

Abrahám bol zdesený.

„Pane, čo to odo mňa žiadaš? Ako môžeš chcieť, aby som zabil svojho syna Izáka?“ zaúpel. „Čakal som sto rokov, kým sa mi narodil. A teraz mi ho chceš vziať?“

Ale jediné, čo Abrahám počul, bol Boží príkaz, ktorý mu stále znel v ušiach.

„Ak však urobím to, čo odo mňa žiadaš, ako môže byť mojich potomkov ako hviezd na nebi?“

Odpoveďou mu bolo mŕtve ticho.

Abrahám sa pomalým krokom vracal do stanu. Ako môže Boh od neho žiadať niečo také? Keď prišiel na okraj tábora, padol na zem a opäť zúfalo volal k Bohu. Nijakú odpoveď však nedostal.

Skôr, ako vyšlo slnko, Abrahám už mal osedlaného oslíka. Aj dvaja verní služobníci už boli pripravení na cestu. Abrahám vkĺzol do Izákovho stanu a jemne ho zobudil. „Syn môj, vstaň a poď so mnou.“ Izák si pretrel ospalé oči. „Kde ideme, otec?“ Abrahámov hlas sa zachvel. „Ideme obetovať Pánovi.“

Celé tri dni sa malá karavána vliekla po údoliach a vrchoch. Mlčky kráčali v horúčave a prachu púšte. Na tretí deň uvideli v diaľke vrch Mórija. „Tu sa utáboríme,“ povedal Abrahám služobníkom. „Vy ostanete tu, a ja s chlapcom vystúpime na vrch.“

Izák si naložil na plecia drevo a Abrahám vzal niekoľko žeravých uhlíkov z pahreby. Keď boli na polceste, Izák sa zrazu zastavil. „Otec, máme drevo i oheň, ale čo budeme obetovať?“

Abrahám si len vzdychol. Ešte to Izákovi nemohol povedať. „Boh sa postará o baránka, Izák…“

Po namáhavej ceste nakoniec vyšli na vrchol hory. Začali stavať oltár. S každým kameňom, ktorý Abrahám kládol na oltár, chcelo sa mu kričať: „Bože, musí predsa existovať nejaké iné riešenie!“

Abrahám sa napokon so slzami v očiach obrátil k svojmu synovi: „Boh mi prikázal, aby som niečo urobil,“ a držiac v rukách povraz pokračoval: „Nechápem prečo, ale prikázal mi, aby som obetoval teba.“

Izák hľadel vystrašene a s otvorenými ústami na otca. „Mňa otec? Si si istý?“

„Áno, je to tak. Celé tri dni som ho prosil, aby mi vysvetlil, či to je naozaj to, čo odo mňa žiada,“ odpovedal Abrahám. „Vieš, Izák, v minulosti som mu nie vždy dôveroval tak, ako som mal. Snažil som sa nájsť vlastný spôsob, ako vyriešiť svoje problémy. Ale moje riešenia často priniesli len ďalšie starosti a mnoho utrpenia.“

„Otec, urobme teda to, čo chce Boh,“ povedal Izák a vrhol sa Abrahámovi do náručia.

Ďalej čakať nemohli. Abrahám zviazal Izákovi ruky a položil ho na oltár. Nôž sa zablysol na slnku, keď ho Abrahám zdvihol do výšky.

„Abrahám!“ zahrmel zrazu hlas z neba. Abrahámova ruka sa zastavila uprostred pohybu. Izákovo telo úplne stuhlo. „Tu som!“ povedal Abrahám. „Zadrž! Neubližuj Izákovi. Pred celým vesmírom si dokázal svoju poslušnosť. Urobil si, čo som od teba žiadal. Dokázal si, že mi úplne dôveruješ.“

Po Abrahámovej tvári stekali slzy. Jeho syn nemusí umrieť! Vtom Abrahám zbadal, že v neďalekom kroví sa niečo hýbe. Baránok, ktorý sa tam zachytil za rohy, sa snažil vyslobodiť. Abrahám si uvedomil, že Boh tam pripravil baránka práve pre túto príležitosť. Spolu s Izákom baránka vyslobodili, priniesli na oltár a obetovali.

Abrahám s Izákom sa so srdcom plným vďačnosti sklonili pred Bohom. Vtedy Abrahám pochopil, čo ho chcel Boh naučiť. Dnes presne vieme, na čo Abrahám v tej chvíli myslel, pretože to miesto pomenoval „Hospodin sa postará.“

Historik Bainton dodáva, že keď raz Martin Luther prečítal tento príbeh o Abrahámovi a Izákovi na rodinnej pobožnosti, jeho žena Katka poznamenala: „Neverím tomu. Boh by predsa nedovolil, aby sa niečo také stalo jeho synovi!“

„Ale, Katka,“ odpovedal Luther, „tak to naozaj bolo….“


Zdieľať: