Ben Carson sa stal primárom detského oddelenia neurochirurgie, keď mal tridsať rokov. Pripadalo mu to ako sen. Keď vstúpil do čakárne, niektorí rodičia chorých detí sa naňho pozreli a spýtali sa: „Kedy už príde doktor Carson?“

„Už je tu,“ odpovedal s úsmevom. „Ja som doktor Carson.“

Na jednu úsmevnú príhodu spomína takto:

Keď som sa rozhodol operovať jedno malé dievčatko, jeho stará mama sa ma spýtala: „Doktor Carson, už ste to predtým niekedy robili?“

„Vlastne ani nie,“ odpovedal s vážnou tvárou. „No viem celkom obstojne čítať. A mám tiež mnoho lekárskych príručiek. Vezmem si ich na operačnú sálu.“ Rozpačito sa zasmiala nad tým, ako nedôverčivo vyznela jej otázka.

„A teraz vážne. Mám za sebou niekoľko takýchto prípadov.“ Usmial sa. Vôbec sa neurazil. Chápal, že stará mama chce mať istotu, že jej dieťa je v dobrých rukách. Na podobné reakcie si časom tak zvykol, že sa na ne takmer začal tešiť.


Zdieľať: