V meste Neapoli vznikol zo sirôt a vydedencov pouličný gang. Chlapci žili na ulici a žobrali. Občas sa dopustili menšej krádeže, občas pomáhali starším zločincom. Boli tvrdí a ľstiví. Na prvý pohľad sa zdalo, že neexistuje spôsob, ako sa k nim priblížiť. Ale jeden 25-ročný kňaz – otec Mario Borreli – to chcel skúsiť. Preto keď si cez deň splnil svoje bežné povinnosti, na noc sa stával jedným z nich. Obliekal sa ako oni. Nosil špinavé a roztrhané šaty. Začal chodiť žobrať na neapolskú hlavnú vlakovú stanicu. Drsných chlapcov veľmi zaujal jeho štýl žobrania – presne „nadávkovaná“ zmes humoru, pátosu a pokory. Keď k nemu sebavedomo prišiel vodca gangu a požadoval polovicu vyžobraných peňazí, Mario ho jednoducho zbil.

Tento kňaz v prestrojení prespával na zamrežovaných pivničných otvoroch prikrytý novinami – úplne ako ostatní. Svojich spoločníkov začal poznávať počas rozhovorov pri ohni, na ktorom si v starých konzervách zohrievali jedlo. Mario prišiel na to, že všetci, dokonca aj tí najbezcitnejší a najcynickejší, hlboko vo svojom vnútri nosia ukrytú túžbu po domove, láske a bezpečí.

Jedného zimného večera Mario oznámil svojim kumpánom, že objavil miesto, kde by mohli prespávať – malý kostol sv. Gennara, ktorý bol zbombardovaný a úplne opustený. Postupne sa mu podarilo budovu zútulniť. Vybudoval tu akési domáce zázemie a chlapcom zaistil výživnú stravu.

Raz v noci medzi nich Mario prišiel vo svojom kňazskom rúchu. Keď sa mu kamaráti prestali smiať, vysvetlil im, že v skutočnosti je kňazom. V tom čase už boli putá, ktoré medzi nim a chlapcami vznikli, také silné, že chlapci zostali. Mario si získal ich úctu. Takýmto spôsobom bola založená inštitúcia, ktorá nesie názov „Domov uličníkov“, kde môžu vydedenci spoločnosti nájsť domov, nádej a duchovnú oporu otca Borrelliho, ktorý veľmi dobre pozná život na ulici.


Zdieľať: