Šimon bol bystrý a šikovný študent v jednej internátnej škole v Indii. Medzi učiteľmi a priateľmi bol obľúbený. Nanešťastie, zápis v jeho zázname – „medzi vrstovníkmi obľúbený“ – ho málokedy uchránil pred problémami, ktoré si neraz sám spôsobil. Šimon bol totiž tak trochu chválenkár. Rád sa vyťahoval a chcel byť v strede pozornosti. Práve preto sa často ocitol v problémoch. Tak to bolo aj v tomto prípade.

Šimon sedel v triede a strašne sa nudil. Vzdychol si. Čo by sa tak teraz dalo robiť? Zrazu si spomenul na školské laboratórium. Šimon vedel, že je tam veľký jedovatý had. Napadlo mu: Čo keby sa tak šiel na toho zakázaného hada pozrieť? Netrvalo dlho a podarilo sa mu presvedčiť aj svojho nedôverčivého kamaráta. Toho hada jednoducho musia vidieť, lebo inak v triede zomrú od nudy.

Pomaly sa prikrádali na zakázanú pôdu. Boli rozhodnutí zistiť, kde je ukrytý. Vysliediť hada nie je ktovieaký šport, keď neviete, či je v klietke, alebo nie. Všetko sa dialo v tajnosti. Nemal sa o tom dozvedieť nikto z učiteľov. Preto sa čo najrýchlejšie prikradli k laboratóriu, aby sa pozreli na to nádherné stvorenie.

Šimon zbadal na stole klietku a uprene sa do nej zahľadel. Čakal, že had sa vymrští a vycerí jedovaté zuby. Nanešťastie, had sa vôbec nesprával tak, ako to Šimon predpokladal. Had spal. Ticho a spokojne. Zdalo sa, že sa mu nechce ani pohnúť. Ani otvoriť papuľu sa mu nechcelo.

Čím dlhšie stál Šimon pri klietke, tým viac sa ho zmocňovala túžba a vzrušenie. Spiaci had predsa nie je zaujímavý. Šimon urobil niečo veľmi, ale vemi hlúpe. Už tie najmenšie deti v Indii sa učia rozoznávať, ktoré hady sú jedovaté a vyhýbať sa im. Učia ich, aká je prvá pomoc v prípade uhryznutia. Ale Šimon o tom nič nevedel. Vedel len, že sa chce hada dotknúť a prebudiť ho. Chcel vidieť, ako sa plazí. Jeho kamarát, ktorý bol rozumnejší, ho chcel od toho odhovoriť. Ale beda, Šimon bol príliš tvrdohlavý.

Tak sa stalo, že chytil hada a vybral ho z klietky von. Hlas, ktorý sa v ňom ozýval, aby to nerobil, bol stále silnejší. No a čo? vravel si v duchu. Chytil hada za chvost. Nič. Povedal si, že skúsi chytiť silnejšie.

V tej chvíli sa had vymrštil rovno oproti Šimonovi. Šimon si ani nestihol uvedomiť, ako rýchlo sa dokáže spiaci had zobudiť a uhryznúť.

Prvé pravidlo po uhryznutí hadom je zostať v pokoji. Šimon ignoroval toto pravidlo, ktoré v Indii poznajú i tie najmenšie deti. Začal kričať. Kamarát schytil nôž a v mieste uhryznutia urobil hlboký rez, aby sa jed dostal von. O chvíľu boli obaja celí od krvi. Až teraz si Šimon uvedomil, akú veľkú hlúposť urobil.

Chlapci utekali rýchlo do riaditeľne. Z pohľadu na zakrvavené šaty a z ich nesúvislých slov sa riaditeľ rýchlo dovtípil, čo sa stalo. Aj keď si zachoval pokojnú tvár, jeho mozog pracoval na plné obrátky. Čo urobiť najprv? Vedel, že bez lekárskej pomoci hrozí Šimonovi smrť. Preto ho rýchlo naložili do auta a šli k lekárovi. Šimonovi začalo byť cestou akosi čudne. Celý sa potil a začal opúchať. Šimon sa modlil. Riaditeľ a všetci učitelia sa modlili. Jeho spolužiaci sa tiež modlili.

Lekár ranu sterilizoval. Nič viac urobiť nemohol. Šimon však nutne potreboval sérum s protijedom. To by však musel ísť do nemocnice, ktorá je vzdialená tri hodiny cesty. Môže sa stať, že kým tam prídu, umrie.

Iste predpokladáte, ako sa tento príbeh skončil. Šimon nezomrel. Čo sa s ním stalo potom? Svoj nerozmyslený čin veľmi ľutoval a z celého srdca ďakoval Bohu, že mu zachránil život napriek jeho hlúposti a neposlušnosti. Bola to lekcia, ktorá mu neskôr v živote pomohla rozhodnúť sa v podobných situáciách správne.


Zdieľať: