V kronike z jedenásteho storočia je zaznamenaný príbeh dánskeho kráľa Anglicka Canuta, ktorý vládol v rokoch 1014 – 1035. Jedného dňa ho lichôtky dvoranov vyburcovali k tomu, že dal rozkaz, aby jeho trón odniesli na breh mora. Tam, pred všetkými, prikázal vlnám mora, aby ho nezmočili. O chvíľu však prišla vlna a zaliala mu nohy. Ukázala tak skutočnú moc ľudských rozkazov, aj keď to boli kráľove.

Výkon človeka je lákavou pascou. So zadosťučinením myslíme na svoje úspechy a zabúdame na zdroj všetkých úspechov. Úspešne absolvovať školu, dostať prestížne zamestnanie, oženiť sa s najkrajším dievčaťom alebo sa vydať za najkrajšieho chlapca, mať najnovší model auta – to všetko sú veci, o ktorých si možno myslíme, že sme si ich nadobudli my sami. Zdrojom všetkého požehnania je však Boh. Je to on, od koho všetko dostávame.

Kráľ Canute nikdy nezabudol na túto dôležitú lekciu; ani vtedy, keď mu jeho priaznivci lichotili, aký je významný a veľký. Od svojej skúsenosti na brehu mora už kráľovskú korunu nenosil. Dal ju na hlavu sochy ukrižovaného Krista. Aj keď bol Canute mocný kráľ, bol aj múdry – dal česť tomu, komu naozaj patrí.


Zdieľať: