Z dvora bolo počuť akýsi veľký krik. To sa Michal a Milan hrali na Indiánov. Milan bol vyobliekaný ako náčelník. Mal perá, ktoré si našiel v kuríne. Michal hral bieleho muža, ktorý nechcel pustiť Indiána do svojho domu.

Potom sa začala hádka. Milan povedal, že Michal je mŕtvy, pretože ho usmrtil svojím lukom a jedovatým šípom. Michal zas tvrdil, že nie je mŕtvy a ani nemieni byť mŕtvy pre Milana alebo hocikoho iného.

„Si klamár!“ kričal Milan. „Si mŕtvy!“

„Nie som klamár a nie som mŕtvy!“ kričal Michal.

„Si!“

„Nie som!“

„Potom nehrám. Hraj sa sám!“

Situácia sa vážne vyostrovala, až nakoniec Milan udrel Michala po nose. Strhla sa bitka. Len tak na pol ucha začuli mamin hlas:

„Poďte obaja sem! Nechcem mať na dvore taký krik. Čo si o vás pomyslia susedia?“

Obaja chlapci prišli ticho dnu.

„Ty si na vine!“ povedal Michal.

„Nie! Ty!“ povedal zasa Milan.

„Nevadí. Poďte obaja sem a sadnite si na tieto dve stoličky. Najbližšiu štvrťhodinu nechcem ani od jedného počuť žiadne slovo!“

Michal a Milan si sadli na opačné strany izby a zlostne na seba gánili. Keď mama povedala, že nesmú rozprávať, myslela to vážne.

Minúty plynuli veľmi pomaly. Chlapci rozmýšľali o tom, že ešte nikdy predtým tak dlho nesedeli ticho. Práve vo chvíli, keď sa štvrťhodina končila, mama vkročila do izby.

„Poviem vám jeden krátky príbeh,“ povedala.

„Pred mnohými rokmi sa Indiáni túlali po širokých planinách a lesoch Severnej Ameriky. Medzi nimi a belochmi boli stále boje, pretože belosi sa snažili usadiť sa v Amerike. Prirodzene, Indiáni cítili, že krajina patrí im, a preto belosi nemajú na ňu žiadne právo. Bojovali, aby si udržali to, čo bolo ich vlastníctvom. Mnohí belosi boli veľmi krutí a nemilosrdní, čo celú situáciu veľmi zhoršovalo.

Jedného dňa prišiel do Ameriky istý muž, ktorý bol rozhodnutý, že to s Indiánmi skúsi inak. Volal sa William Penn. Rozhodol sa, že namiesto toho, aby s Indiánmi bojoval, pokúsi sa s nimi spriateliť sa. Ale jeho vlastní ľudia sa mu vysmievali. Povedali mu, že Indiáni hneď vykopú vojnovú sekeru a oskalpujú ho.“ „A nevzal si so sebou nejakú zbraň?“ spýtal sa Michal.

„Váš čas mlčania sa ešte neskončil,“ povedala mama.

„Och,“ zahundral Michal a opäť stíchol.

„Nie, nevzal si so sebou žiadnu zbraň,“ pokračovala mama. „Len čo pricestoval do novej krajiny, zvolal všetkých Indiánov. Prišli vo veľkom počte. Boli pomaľovaní bojovými farbami a v rukách mali svoje zbrane. Pravdepodobne ho podozrievali, že na nich pripravil pascu. Penn a jeho priatelia neboli vôbec ozbrojení. Penn k nim prehovoril tak, ako ešte žiadny biely muž pred ním.

´Proti našim blížnym nesmieme použiť žiadne zbrane,´ povedal. ´Našou ochranou je dôvera a priateľstvo. Veríme, že aj vy s nami budete zaobchádzať láskavo. A my sa budeme láskavo správať k vám. Tak pôjdeme spolu cestou priateľstva. Ani jedna strana nebude hľadať výhody. Všetci budeme úprimní a láskaví, pretože všetci sme jedno telo a jedna krv.´

Keď Penn skončil svoju reč, vytiahol z vrecka kúsok papiera. Na papieri mal napísanú dohodu, ktorú mali podpísať Indiáni a on. Čítal ju a všetci s úžasom počúvali. Tu je jej časť:

´Budeme bratia – môj ľud a tvoj ľud, ako deti jedného Otca. Všetky chodníky budú otvorené pre kresťana i pre Indiána. Dvere kresťana budú otvorené Indiánovi a vigvamy Indiánov budú otvorené pre kresťana.´

Väčšina bielych, ktorí počuli Pennovu dohodu, mu povedali, že je blázon. Náčelníci Indiánov však s dohodou súhlasili a dali Pennovi záruku dobrej vôle. Spokojní odišli domov.

Čas plynul. V ďalších častiach Ameriky sa nepretržite bojovalo. Ale v Pennsylvánii, ktorá dostala názov po Pennovi, vládol mier. Keď Penn chcel nejaké územie od Indiánov, kúpil ho. Trval na tom, že ak beloch ublíži Indiánovi, musí byť potrestaný tak, ako keby ublížil belochovi. Povedal, že beloch pri obchodovaní nesmie predať Indiánom zlý tovar.“

„A neoskalpovali ho?“ spýtal sa Milan a jedným okom pozrel na hodiny.

„Nie, naozaj,“ povedala mama. „Indiáni ho preto mali veľmi radi. Dlhé roky nebol v Pennsylvánii zabitý žiaden neozbrojený muž. Vidíte, že pokojnou dohodou s Indiánmi si Penn získal ich priateľstvo a udržal mier. Je to veľmi zlé, keď väčšina belochov nenasleduje jeho príklad.“

Milanov a Michalov hnev zrazu rýchlo vyprchal.

„Asi by som mal s týmto Indiánom uzavrieť mier,“ povedal Michal a pozrel sa na Milana.

„To by bolo určite veľmi pekné,“ povedala mama.

„Čas už vypršal,“ skríkol Milan a pozrel sa opäť na hodiny. Michal a Milan s radostným úsmevom na tvári vybehli do záhrady.


Zdieľať: