Ako chlapec som často chodieval za mamou do roboty. Bola vrchnou sestrou v nemocnici, preto sa k nej všetci správali veľmi zdvorilo.

Keď som za ňou prišiel do jej kancelárie, nemyslel som na to, ako sa mám správať. Či tam bola, alebo nie, zostal som dnu. Ani jej sekretárka by si nedovolila otvoriť zásuvku písacieho stolíka bez jej dovolenia, no ja som šiel priamo k svojmu obľúbenému „šuflíku“, kde mama držala perá a poznámkové bloky. Vedel som presne, kde mám hľadať vec, ktorú potrebujem.

Nikto iný v celej nemocnici si nedovolil to, čo ja. Prečo platili pre mňa iné pravidlá než pre všetkých zamestnancov nemocnice? Pretože v mojich žilách prúdi mamina krv. Som jej dieťaťom. Vedel som, že mama je rada, keď sem za ňou prídem.

Boh je najmocnejším vládcom celého vesmíru. Jedného dňa sa pred ním skloní každý človek a uzná, že on je skutočný víťaz. A predsa môžem vstúpiť do jeho kancelárie kedykoľvek. Viem, že mi dá, čo potrebujem a bude šťastný, že som za ním prišiel. Prečo? Pretože som jeho dieťa.


Zdieľať: