„Mami!! Indiáni!!“ kričala Marta a utekala domov. „Skupina Indiánov na koňoch!“

Mama stála pri dverách. „Tiež som ich videla. Pamätáš sa, keď sme sa prisťahovali, susedia nám vraveli, že Apači sem často chodievajú.“

„Ale prečo mi nezakývajú a neusmejú sa na mňa?“

„Pred niekoľkými desiatkami rokov ich belosi prinútili odísť do rezervácie,“ vysvetľovala jej mama. „Stále si myslia, že ich bieli muži nemajú radi.“

O niekoľko týždňov odišiel Martin otec do mesta nakúpiť nové zásoby. Doniesol broskyňové kompóty, fľašu medu, novú bábiku pre Martu, nejaké semená, ale predovšetkým plnú krabicu malých kuriatok. Marta nakukla cez malú dierku dnu do krabice a uvidela malé, tmavé, ešte páperím pokryté kuriatka.

„Vyber si dve,“ povedal jej otec. „Na nohu im uviažeme stužku. Keď už budú dosť veľké a nebudeme ich už musieť zohrievať pod lampou, postavíme im vzadu na dvore ohradu.“

Marta sa veľmi rada starala o malé kuriatka. Keď už boli trocha väčšie, nosievala im pšenicu. Keď ju kuriatka zbadali, rozbehli sa za ňou a zobkali jej z rúk. Vždy si našla čas pohrať sa s tými dvoma, ktoré si vybrala, aby si na ňu zvykli.

Kuriatka rýchlo rástli. Páperie nahradili šedé, čierne a biele pierka. V lete cez prázdniny Marta pomáhala pri stavbe kurína pre svojich miláčikov. Jednému jej kuriatku sa začal ukazovať na hlave hrebienok – bol to kohútik. To druhé kuriatko bola sliepočka. Keď si sadla a zavolala ich, obe pribehli a sadli si jej na ruky.

Jedného dňa, keď boli kurčiatka práve na ceste, Marta začula dupot konských kopýt. Nestihla ich ani zahnať do dvora, keď zbadala Indiánov s vrecami píniových jadier, ktoré chceli v meste predať.

Keď náčelník zbadal kurčatá utekajúce pred koňmi, spomalil a zastavil. Jeho tvár prezrádzala, že sa mu veľmi páčia.

„Hej, biele dievča,“ povedal, „som náčelník Sivý Vlk. Moji statoční muži ani ja ešte nikdy nevidieť takéto sliepky. Ja ich kúpiť od tvojho otca.“

„Ale on teraz nie je doma. Pracuje na poli.“

„Ja ho nájsť,“ povedal náčelník Sivý Vlk. Otvoril si bránu a s celou skupinou jazdcov sa vybral smerom, kde pracoval Martin otec.

Najradšej by som sa náčelníka spýtala, či má také dievča ako som ja, pomyslela si Marta.

Keď otec prišiel na obed z poľa, nemal veru radosť. „Ach, tí Indiáni! Náčelník ešte nikdy nevidel jarabé kurčatá, preto chce naše. Ponúkol mi za ne peknú cenu v striebre.“

„Predal si ich?“ spýtala sa Marta.

„Pravdaže nie! Šiel som kvôli nim do mesta, draho ich kúpil a … veď ich potrebujeme.“

Kuriatka rástli. Martin kohútik a sliepočka už nepotrebovali ani ohradu, pretože len čo sa Marta ukázala na dvore, hneď sa k nej rozbehli.

Keď sa jedného dňa hrala Marta na dvore, nevšimla si náčelníka Sivého Vlka, až keď zrazu stál nad ňou. Šiel ticho peši a viedol koňa.

„Otec je dnu,“ rýchlo odpovedala na jeho otázku.

Otec ho však medzitým zbadal. Keď vychádzal na dvor, zďaleka kričal: „Nie. Veď som vám už predtým povedal, že nie sú na predaj. Nepredám ich za nič na svete. Ale, povedzte mi, keď sa susedovi zatúlali kravy vo vašej rezervácii, prečo ste mu nedovolili ísť ich pohľadať? To od vás nebolo pekné!“

V očiach náčelníka bolo vidieť hnev. „Biely muž sa nestarať o Indiánov,“ odpovedal meravo. Vyskočil na koňa a bez toho, aby sa obzrel, odišiel.

Keď bol preč, mama sa spýtala otca: „Prečo si mu niekoľko tých kuriatok nepredal?“

„Keď je on taký tvrdohlavý, budem aj ja. Nech sa naučí, že mi nebude rozkazovať, čo mám robiť vo svojom dome.“

Marta nečakala, že náčelník alebo niekto z jeho kmeňa ešte niekedy prídu k nim. Bolo jej to trochu aj ľúto, pretože sa rada pozerala na Indiánov, obdivovala ich krásne kone aj pestrofarebné oblečenie. Veľmi rada by bola urobila niečo preto, aby sa bieli osadníci a Indiáni k sebe správali priateľskejšie.

V jedno neskoré popoludnie sa Marta dočkala prekvapenia. K ich domu sa hnala skupina asi 25 Indiánov aj s náčelníkom Sivým Vlkom. Kurčatá sa rozpŕchli, každé iným smerom. Otec, ktorý práve vyšiel z chlieva, položil vedro s mliekom na zem.

„Chcete niečo?“ spýtal sa chladne.

„Ja priniesť viac peňazí,“ odpovedal Sivý Vlk. „Mne páčiť strakaté kone. Mne páčiť aj strakaté kurčatá. Ja prísť zaplatiť za ne.“

„Keď ti človek povie ´nie´, nechápeš, čo to znamená? Nechaj si svoje peniaze a viac ma neotravuj!“

Tmavé oči Sivého Vlka ešte viac potemneli. Marta potichu prišla až k náčelníkovi a jej kurčatá za ňou.

„Pán náčelník,“ povedala nesmelo, „máte doma asi také veľké dievča ako som ja?“

Jej otec i náčelník sa zamračili. Po chvíli odmerane povedal: „Áno, ja mať. Ona sa volať Žltý Vlas.“

„Tak potom,“ povedala Marta vezmúc svoje dve kurčatá na ruky, „dám vám tieto svoje kurčatá, keď ich chcete tak veľmi mať. Nechcem za ne žiadne peniaze. Mám ich veľmi rada. Myslím, že aj vaša dcérka sa o ne môže starať tak ako ja a ony sa pri nej budú cítiť ako doma.“

Jej otec i náčelník na ňu pozerali tak nechápavo, že Marta rozmýšľala, čo zlé urobila. Veď im len chcela pomôcť.

Po chvíli sa náčelník usmial a pomaly povedal: „Moje dievča, tvojich miláčikov ja nemôcť vziať. Ale Žltý Vlas ti ďakovať.“ Výraz jeho očí náhle zmäkol a bol priateľský. Obrátil sa k svojim mužom a povedal: „Teraz my ísť.“ Martinmu otcovi ešte zakričal: „My už ťa viac neobťažovať.“

Keď už odchádzali, otec zrazu zakričal: „Čakaj, náčelník. Neponáhľaj sa tak. Zoskoč dolu a dohodnime sa.“ Keď sa náčelník vrátil, otec začal: „Možno má moja dcéra pravdu. Nemáme kurčatá na predaj. Ale myslím, že by sme sa s tebou mohli podeliť a niekoľko z nich ti darovať. Oddeľuje nás však plot. Prečo by jeden sused nemohol dať niečo druhému?“

Náčelník chvíľu rozmýšľal a potom povedal: „Biely muž, ja prijať tvoj krásny dar, ak ty neodmietnuť, čo ja poslať tebe. A ešte – tvoja krásna dcérka môcť raz prísť a vidieť moju dcéru.“

Martine oči zažiarili od radosti pri pomyslení, že pôjde na návštevu k indiánskemu dievčatku. Tešila sa, ako sa budú spolu hrať vo vigvame a rozmýšľala, aké asi bábiky má Žltý Vlas.

Potom Marta sledovala, ako Indiáni pomáhajú chytať rozutekané kurčatá, ktoré boli dôkazom začínajúceho sa priateľstva medzi jej rodinou a Indiánmi, ktorí žili v ich susedstve.


Zdieľať: