Keď sa jedného dňa sedemnásťročná Joni šla kúpať, nepozorne skočila do plytkej vody. Hlavou narazila na dno a zlomila si väzy. Od krku nadol zostala ochrnutá. V jednej sekunde sa jej život úplne zmenil. Z tínedžerky plnej života sa stal bezvládny človek.

Celé týždne ležala v nemocnici v Strykerovom ráme a uvažovala o živote, aký ju čaká, o tom, že nebude môcť používať ruky ani nohy. Vtedy sa jej zdalo, že jej život stratil zmysel. Bola zúfalá. V hneve kričala na Boha: „To nie je fér! Takto sa predsa nedá žiť!“

Jednej noci, v tme nemocničnej izby, bola Joni psychicky úplne na dne. Už niekoľko dní prosila priateľov, ktorí za ňou chodili, aby jej pomohli spáchať samovraždu. Odmietli. Ležala a cítila sa bezmocná, neschopná ani vziať si život. Bola mrzutá a sťažovala sa komukoľvek, kto sa k nej priblížil.

Raz za ňou prišiel priateľ, ktorý ju postavil pred priamy Boží príkaz z 1 Tes 5,18: „…a za každých okolností ďakujte.“ Keď zavrel Bibliu, povedal: „Nuž, Joni, nemyslíš, že by si mala ďakovať Bohu aj teraz, keď budeš na vozíčku?“

„Určite nie!“ odpovedala Joni. „Vôbec za to nie som vďačná a nebudem ani ďakovať, keď to tak necítim!“

„Ach,“ vzdychol si priateľ, „len sa dobre pozri na tento verš. Nehovorí o tom, že ty musíš cítiť v srdci vďačnosť, ale o tom, že máme ďakovať za každých okolností – dobrých aj zlých – bez ohľadu na to, či to tak cítime, alebo nie.“

„Ako môžem ďakovať Bohu, keď vôbec nechápem, prečo sa mi to stalo?“ nariekala Joni.

„Božie cesty nepochopíme nikdy,“ pokračoval Steve. „Nepotrebuješ vedieť, prečo sa to stalo, ale byť ochotná urobiť, čo Boh hovorí a byť vďačná za to, že ťa vedie a pomáha ti.“

A tak Joni zaťala zuby a podriadila svoju vôľu Božiemu slovu. „Tak dobre, Pane, ďakujem ti za túto nemocničnú posteľ. Oveľa radšej by som si dala pizzu, ale keď chceš, aby som si dala v bufete ovsenú kašu, v poriadku. A ďakujem, Pane, že mi fyzio- terapia pomáha. Som ti vďačná, že keď som dnes skúšala písať abecedu ceruzkou, ktorú som držala zubami, písmená nevyzerali, ako keď škriabe kura.“

Napokon v jej pocitoch predsa nastala zmena. Samozrejme, nestalo sa to za noc. Píše: „Po čase sa vo mne začali prebúdzať pocity vďačnosti. Bolo to, akoby ma Boh odmenil za to, že som poslúchla a poďakovala mu.“

Táto nehoda sa stala v roku 1967. Joni Earekson Tadaová je dnes jednou z najpredávanejších spisovateliek a uznávanou umelkyňou, ktorá kreslí tak, že ceruzku drží zubami. Dolu na svoje kresby vždy napíše iniciálky PTL. Má radosť, keď sa jej ľudia spýtajú, čo znamenajú. Vysvetlí im to takto: „Tieto iniciálky sú skratkou slov ´Praise the Lord´“ (Chvála Pánovi). Vtedy má príležitosť povedať im o tom, ako poslúchla Boží príkaz a poďakovala mu, pretože práve to prehĺbilo jej priateľstvo s Ježišom.

Poslúchnuť je často veľmi ťažká vec, najmä ak to, čo chceme, je v rozpore s tým, čo od nás žiada Boh.


Zdieľať: