Potom im začal dochádzať olej, ktorý bol pre nich veľmi dôležitý, lebo ho používali na varenie i kúrenie. Nevysvetliteľným spôsobom sa vyparil či vytiekol zo zásobovacích fliaš. Tak sa k hrozbe omrzlín, hladu a únave pridružilo ešte nebezpečenstvo, že zamrznú. Dva dni po Oatesovom zmiznutí Scott napísal: „Naposledy sme do variča naliali olej a trošku liehu. Je ho len dopoly – potom bude koniec blízko…“

21. marca boli vzdialení od posledného zásobovacieho tábora už len 18 km, ale znovu sa museli uchýliť do stanu pred snehovou búrkou. Asi o týždeň napísal Scott do denníka posledné slová:

„…každý deň sme pripravení vydať sa na cestu do skladu vzdialeného od nás len osemnásť kilometrov, no náš stan bičuje víchor a v snehovej búrke nevidno na krok. Nedúfame, že by sa počasie zlepšilo. Vytrváme až do konca, ale každým dňom slabneme a koniec už asi nie je ďaleko. Škoda, ale nemyslím, že budem ešte vládať písať.“

Mŕtvych našli až o osem mesiacov. Wilson a Bowers ležali v zatvorených vakoch. Scottov vak bol otvorený. Jednu ruku mal prehodenú cez Wilsona, zrejme svojho najlepšieho priateľa. Vo vreci blízko mŕtvych sa našlo aj tých 13 kg kamenia z Beardmorovho ľadovca, ktoré niesli až do samého konca.


Zdieľať: