Bolo to ako sen. Ocitol som sa v akejsi izbe, ktorej jedna stena mi pripomínala obrovskú abecednú kartotéku v knižnici. Na začiatku každého v nedohľadne končiaceho radu bolo na kartičke napísané určité heslo. Keď som prišiel bližšie, prvé, čo upútalo moju pozornosť, bolo heslo: Dievčatá, ktoré sa mi páčili. Začal som sa prehrabávať medzi kartičkami, ale potom som to rýchlo zavrel, pretože všetky tie mená mi boli známe.

Zrazu som pochopil, kde som. Táto izba je zatiaľ nedokončený „systematický katalóg“ môjho života. Boli tu napísané všetky činy môjho života, ktoré som si do detailov ani nepamätal.

A tak som plný strachu, napätia a vzrušenia začal otvárať jednotlivé priečinky. V mysli sa mi vynárali príjemné a radostné spomienky. Niekedy som sa musel aj hanbiť a červenať. Pre istotu som sa neraz aj obzrel, či ma niekto nepozoruje. Našiel som rôzne heslá – priatelia, ktorých som zradil; lži, ktoré som vyslovil; ľudia, ktorých som povzbudil; žiadostivé myšlienky; veci, kvôli ktorým som sa hneval; čo som povedal o rodičoch atď.

Nemohol som uveriť, že to všetko bolo o mne. Keď som vytiahol akúkoľvek kartičku, každá bola napísaná mojím písmom a bol na nej môj podpis. Hlavou mi vírila jediná myšlienka: Nikto sa sem nesmie dostať! Nikto to nesmie čítať! Všetko musím zničiť! Začal som vyťahovať zásuvky a vyhadzovať ich obsah na zem. Bol som rozhodnutý všetko spáliť. Po chvíli som si však uvedomil, že nemám šancu všetko zničiť. Do očí sa mi začali hrnúť slzy a zmocnilo sa ma zúfalstvo. Musím túto izbu zamknúť a kľúč niekam ukryť. Nevedel som, čo skôr.

Keď som potlačil slzy, vtedy som ho uvidel. Ježiš stál pri mne. Čítal jednu kartičku za druhou. Prečo ich musí čítať všetky? Keď som mu pozrel do očí, vyčítal som z nich väčší smútok a žiaľ, než bol môj. Prišiel ku mne a položil mi ruku na plecia. Nepovedal ani slovo. Rozplakal sa. Po chvíľke začal vyberať jednu kartičku za druhou a cez moje meno začal písať svoje.

„Nie!“ skríkol som. „Nie! Nie!“ a vytrhol som mu jednu z ruky. Jeho meno tam predsa nesmie byť. Ale bolo – a úplne prekrývalo moje. Bolo napísané tmavočervenou farbou – jeho krvou. Skôr než som sa stačil spamätať, opravil všetky. Vrátil sa ku mne a povedal mi: „Tak, a je to hotové!“ Vyšli sme z izby. Keď sme prechádzali cez dvere, všimol som si, že na nich nebol zámok.


Zdieľať: