Pravé kresťanstvo je modlitba a usilovná práca pre blížnych.
Kde vzali odvahu?
„Prosím nasledujte ma do izby, kde sa začína príbeh Corrie Ten Boomovej. Nech sa páči.“
Vydali sme sa hore strmým schodiskom za našou sprievodkyňou domom rodiny Boomovej.
„Corrie a jej sestra Betsie bývali so svojím otcom v dome, ktorý nazývali Beje. Bol to vysoký a úzky dom, ktorý sa podobal mnohým ďalším v preplnených uliciach Amsterdamu. Corrie bola trochu nedočkavá a tvrdohlavá, kým jej sestra milá a odpúšťajúca. Ich otec bol centrom ich sveta. Od detstva ich učil milovať Ježiša.
Celá rodina sledovala so vzrastajúcimi obavami, ako Hitlerova armáda postupuje bližšie a bližšie k Holandsku. Keď už bolo jasné, že nacistov nič nezastaví, Corrie sa modlila: ´Pane, prosím, ak môžeš použiť bezmocnú, nevzdelanú ženu ako som ja a pomôcť tak mojim židovským priateľom, ukáž mi ako.´
Cestami, aké môže vytvoriť len on, Boh odpovedal na jej modlitbu. Skôr než si to stačila uvedomiť, stal sa ich dom súčasťou obrovskej siete ilegálneho podzemia vytvoreného na pomoc Židom.“
Vystupovali sme vyššie po vŕzgajúcich schodoch a sprievodkyňa nás upozornila na reklamné hodiny v okne, ktoré plnili účel tajného kódu. Pracovníkom podzemia nimi dávali znamenie, či je ich dom „bezpečný“, alebo nie. Bola to celkom malá vec, no životne dôležitá.
Potom zrazu zaznel ostrý zvuk zvončeka. Takmer som od ľaku vyskočila.
„Čo to bolo?“ spýtala som sa sprievodkyne.
„Signál pre Židov v dome rýchlo utekať do úkrytu. Corrie mala vo svojej izbe falošnú stenu, ktorá bola niekoľko desiatok centimetrov pred skutočným múrom. Tam sa úkrývalo šiesť Židov, keď nacisti vtrhli dnu, aby urobili prehliadku. Vstup do úkrytu sa nachádzal pod spodnou policou v jej šatníku. Nechcete si skúsiť vliezť tam?“ spýtala sa ma sprievodkyňa.
Sotva som sa tam dostala. Keď som sa chcela postaviť, musela som stiahnuť ramená. Nikdy som netrpela klaustrofóbiou (strachom z uzavretého priestoru), no zhrozila som sa pri myšlienke, že by som tam mala zostať čo len 10 minút.
Chvíľu som sa tam krčila a rozmýšľala, čo by som robila, keby som žila v roku 1944.
Keď sme odchádzali, myslela som na to, ako mohla ona a celá jej rodina žiť v neustálom napätí, že budú odhalení. Corrino verné chodenie s Ježišom bolo zdrojom jej pokoja a istoty. Pochopila som, že bez ohľadu na to, čo tu na zemi prežívam, bez ohľadu na to, koľko problémov mi život prináša, bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádzam, mám nádej, pretože Ježiš je vždy pri mne.