Keď som bol tretiak, cez prestávku sme sa hrali na školskom dvore. Rozhorúčení a zaprášení sme prišli dnu a zabudli sme, že umývať sa treba potichu. Počula nás pani učiteľka z vedľajšej triedy, vošla do umyvárne a zakričala: „Čo to má znamenať? Ste ako banda divokých Indiánov!“

Nemyslím si, že mala právo vojsť do umyvárne a nepáčilo sa mi ani, čo povedala. Preto som sa ozval. No jej sa zdalo, že na takého malého chlapca sa správam priveľmi neposlušne, a tak o tom povedala mojej triednej. Tá mi prikázala, aby som sa jej ospravedlnil.

Ale mne to nebolo ľúto, preto som nešiel a neospravedlnil sa. Keď som na druhý deň prišiel do školy a pani učiteľka sa ma spýtala, či som sa ospravedlnil, začalo mi byť akosi teplo. Povedal som: „Áno, urobil som to.“ No ona už bola na mňa pripravená a odpovedala mi: „Práve som sa dozvedela, že si to neurobil.“

Bránil som sa: „Ale ja som sa ospravedlnil! Určite ma nepočula.“ Moja triedna to nechala tak.

Po skončení školského roka sme sa presťahovali do iného mesta. No vždy, keď som otvoril Bibliu, spomenul som si na klamstvo, ktoré som povedal svojej učiteľke. Nakoniec som si sadol a napísal jej list, v ktorom som vyznal, že som klamal. No neľutoval som, čo som povedal.

Po mnohých rokoch som túto skúsenosť rozprával na jednom biblickom stanovom zhromaždení. Po skončení kázania na mňa čakala jedna dáma. Bola to tá pani učiteľka, ktorá vtedy na nás kričala v umyvárni. Odvtedy prešlo viac ako tridsať rokov. Stále mi to nebolo ľúto! Trochu sme sa porozprávali. Keď som prišiel domov, dostal som od nej list. Predstavte si, jej to bolo ľúto! Zrazu som aj ja pocítil ľútosť. Mnohokrát som o tom odvtedy premýšľal. Prečo som to neľutoval už predtým? Zrejme preto, že som ju nepoznal.


Zdieľať: