„Je zvláštna,“ povedala mama. Mala pravdu, aj keď si myslím, že nevystihuje presne to, aká Klára je. Možno protivná alebo hyperaktívna. Možno drzá, divoká alebo dotieravá. Nie, slovo „zvláštna“ naozaj nie je pre Kláru výstižné.

Pred rokom bol môj život oveľa ľahší a príjemnejší. Všetko sa však zmenilo, keď sa moji rodičia rozhodli vziať si dieťa z detského domova do pestúnskej starostlivosti.

„Veríme, že to Boh tak chce, Saša. To je jeden zo spôsobov, ako môžeme niekomu pomôcť.“

Naozaj som si želala, aby existoval aj iný, trochu ľahší spôsob, ako by sme mohli pomáhať iným.

Jedného dňa mi oznámili: „Príde k nám malé dievčatko. Má osem rokov. Malo ťažké detstvo, preto potrebuje našu lásku a opateru.“

„Kde bude spať?“ spýtala som sa, aj keď som odpoveď už dávno poznala.

„V tvojej izbe,“ povedala mama, ako by to bolo úplne samozrejmé. „Kúpime poschodovú posteľ a ešte jeden stolík.“

„Mama, ale ja mám trinásť. Myslela som si, že k nám príde dievča približne v mojom veku. Čo budem robiť s 8-ročným dievčaťom?“

„Tu nejde o to, čo s ním budeš robiť, Saša. Tu ide o to, že Boh chce, aby sme Kláre pomohli.“

Dúfala som, že to bude nejako klapať. Ale od prvej minúty, ako k nám prišla, som si uvedomila, že to klapať nebude. Asi po mesiaci som sa mame snažila vysvetliť, čo to znamená bývať s Klárou. „Stále mi babre do mojich vecí. Čmára mi po papieroch, ktoré potrebujem do školy a ničí cédečka. Keď si niečo z oblečenia nechám na posteli, hneď to na seba natiahne. Keď to odložím do skrine, vyberie si to. Večer nechce ísť spať a keď konečne zaspí, má zlé sny a kričí. Každú noc sa pociká a mokré pyžamo skryje medzi moje šaty. Je to s ňou naozaj ťažké.“

S kamarátkami som o svojom probléme hovoriť nemohla. Všetky ju totiž považovali za roztomilé dievčatko. „Je taká rozkošná. Musíš byť šťastná, že máš malú sestru.“ Zdalo sa, že som jediný človek, ktorý si nemyslí, že som šťastná.

Celá zúfalá som sa to jedného večera opäť snažila povedať rodičom. „Vôbec ma nechápete. Viem, že to, čo sme pre Kláru urobili, je správne. Len to nie je také ľahké, ako som si myslela. Zdá sa, že Boh nepočuje moje modlitby, keď ho prosím, aby Kláru zmenil. Zdá sa mi, že keď sa o to modlím, je ešte horšia. Ak je to naozaj Božia vôľa, prečo ju nezmení?“

Keď som sa sťažovala svojej najlepšej kamarátke, jej odpoveď ma naozaj naštvala. Povedala mi: „Máš také šťastie a nevieš o tom, Saša. Máš sestru. Ja mám troch bratov. Vždy som chcela mať sestru, aby som sa s ňou mohla hrať, česať ju, pomáhať jej s domácimi úlohami a čítať jej rozprávky. Pomáhala by som jej učiť sa hrať na klavíri a hrala by som sa s ňou aj s bábikou. Bolo by nám spolu tak krásne! Si šťastná – ale nechceš si to priznať.“

„Ak chceš takú zlú sestru, povedz rodičom, aby si vzali Kláru,“ odvrkla som. „Potom budem naozaj šťastná. A ver mi, máš šťastie, že máš troch bratov.“ Otočila som sa a odišla. Je to naozaj smutné, keď vás nechápe ani najlepšia priateľka.

* * *

Je to možno smiešne, ale Boh mi pomohol prostredníctvom jedného druháka.

Keď som sa jedného dňa vrátila zo školy, našla som Kláru na svojej posteli. Tvár mala zaborenú v mojom vankúši a plakala. Spočiatku som si ju nevšímala, pretože mi jej vôbec nebolo ľúto a mala som veľa domácich úloh. „Zmizni z tejto postele,“ povedala som jej rovno. „Choď si plakať do svojho vankúša.“

Na moje prekvapenie naozaj šla. Len čo odišla, prevrátila som vankúš na suchú stranu. Na posteľ spadol akýsi mokrý a pokrčený kúsok papiera. Pravdepodobne ho napísal nejaký druhák červeným perom, pretože tam bolo dosť veľa chýb. Čítala som: „Drahá Klára, mala by si sa vrátiť tam, odkiaľ si prišla. My ťa tu nechceme. Nikto ťa nechce, pretože si adoptované dieťa. Vráť sa. PS: Myslíme si to všetci. Tvoj spolužiak.“

V tom okamihu sa môj postoj zmenil. Bola som rozhorčená, ako môže byť niekto voči malému dievčaťu taký krutý. A nielen k nejakému dievčatku, ale k mojej sestre.

Ešte stále plakala, keď som si zrazu uvedomila, že sa ma ten lístok dotkol preto, že ju považujem za svoju sestru. Klára doteraz nevie, čo si o nej myslím, veď ani ja som si to doteraz nikdy neuvedomila.

Vtedy som pochopila, že nie som láskavou sestrou, akou by som mala byť. Nedovolila som Bohu, aby ma aj v tejto situácii použil. Búrila som sa a Kláru som odsudzovala. A súdiť predsa môže len Boh. Vtom som si uvedomila, že problém je na mojej strane. Nemohla som si spomenúť ani na jeden prejav lásky, ktorý som Kláre venovala. Nepamätám si, že by som rozmýšľala o tom, ako by som jej mohla pomôcť. Len som ju stále kritizovala a prosila Boha, aby ju zmenil. Teraz sa modlím: Drahý Bože, pomôž mi byť takou, akou ma potrebuješ mať. Ukáž mi, ako môžem Kláre pomôcť.

Sadla som si na posteľ vedľa nej, potľapkala ju po chrbte a povedala: „Hej, sestrička, poďme sa porozprávať o tom, ako ti môžem pomôcť. Sestry musia držať spolu, veď vieš.“


Zdieľať: