Anna dnes nedokázala myslieť na nič iné. Pred očami mala horný riadok z druhej strany skladby, ktorú hrala. Sólový večer zrejme dopadne ako pred rokom. Jej starší brat opäť urobí na obecenstvo dojem a ona pôjde domov zahanbená. Prečo je pre ňu také náročné hrať skladby naspamäť? Prečo nie je ako jej brat Martin, ktorí sa teší z každej minúty, keď môže vystupovať?

V zákulisí začula, ako hrá sonátu. Zazrela, ako si jeden muž vpredu klope nohou do taktu. Zrazu počula nejaké neznáme tóny a vedela, že Martin je mimo. Učiteľka klavíra sa začala nervózne hrať s náhrdelníkom. Mama prestala dýchať.

Brat sa bez toho, aby prestal hrať, vrátil k známemu miestu a pokračoval. Keď prišiel k miestu, kde sa predtým pomýlil, opäť urobil rovnakú chybu. Vedela, že si ešte nespomenul na noty, ktoré má zahrať. Znovu všetko zopakoval. Potom už skladbu dohral dokonca. Noha muža v prednej lavici sa nezastavila; šla stále v rovnakom tempe. Okrem mamy a pani učiteľky chybu nikto nezbadal.

Anna cvičila skladbu „Pre Elišku“. Najhoršia bola druhá strana. Každý večer, keď šla spať, ju mala pred očami. Dokonca sa jej o nej aj snívalo. Pomaly to bola jej nočná mora. Prečo si to miesto nedokáže zapamätať? Celá rodina ju povzbudzovala. Vedeli, že má strach.

„Vyzeráš ako princezná,“ povedal otec.

„Vži sa do hudby a nemysli na obecenstvo,“ radil jej starší brat.

Mladší brat Marek jej vravel: „Predstavuj si, že si doma v obývačke.“

Mama jej dala pohár mlieka, aby sa trochu upokojila. Ale nič z toho nepomohlo.

* * *

Anna si pomaly sadla na stoličku. Upravila si dlhé slávnostné šaty. Za iných okolností by sa z nových šiat tešila oveľa viac. Vybrala si krásnu látku a mama jej z nej ušila šaty podľa jej predstáv. Ruky si utrela do šiat a nohu položila na pedál. Začala hrať. Miestnosťou sa rozliehali krásne, čisté tóny. Kútikom oka opäť zazrela muža, ktorý si nohou vyklepával rytmus. Predstavovala si noty z prvej strany. Pomaly prichádzala k tomu hroznému miestu hore na druhej strane. Zahrala ho bez chyby. Anna si s úľavou vydýchla a zahĺbila sa do hry.

A potom sa to stalo. Cítila, že jej prsty akoby zablúdili. Počula neznáme tóny. Žalúdok sa jej stiahol a noha na pedáli sa začala triasť. Pokúsila sa urobiť podobný ťah ako Martin. Ale keď sa vrátila, zrazu mala okno. Noha muža v prvom rade sa zastavila.

Ako je to ďalej? Na tomto mieste sa predsa nikdy nepomýlila! Anna cítila, že obecenstvo čaká, kým si spomenie. Vedela, že mama opäť prestala dýchať. Ale ani jej mozog, ani prsty si nedokázali spomenúť. Zdalo sa jej, že tam sedí celú večnosť – a nič. Zadržiavajúc slzy utiekla do zákulisia.

Ďalší žiaci ju utešovali. Vedela, že sa snažia byť láskaví, ale ona nemohla počúvať ich útechy. Odišla. Chcela byť sama. Aká by bola rada, keby mohla ísť domov! Ako by sa tešila, keby sa teraz zobudila a zistila by, že to bola len ďalšia nočná mora. Večerný koncert medzitým pokračoval ďalej.

Mladší brat Marek zahral skladbu bez chyby. Ostatní žiaci sa niekde pomýlili, ale nikto neurobil takú chybu ako ona.

Tak veľmi túžila po tom, aby hneď po skončení šli domov, ale ostatní nechceli. Zvykli si ísť totiž vždy po koncerte sadnúť spolu do cukrárne. Keď už boli vonku, prihrnul sa k nej celý zástup ľudí a každý jej chcel povedať zopár milých slov. Anna nemala rada slová útechy.

Otec jej povedal: „Bola si skvelá.“ Ale Anna vedela, že to nie je pravda. Mama jej začala rozprávať dlhý príbeh o tom, ako sa niečo podobné stalo jej, keď bola malá. „Viem, mami, už si mi to hovorila,“ pripomenula jej Anna.

Keď boli asi v polovičke cesty, niekto jej položil ruku na plecia. Vedela, že je to Martin. „Už si za klavír nikdy nesadnem,“ povedala.

„Každému sa môže stať niečo podobné,“ povedal. „Mysli radšej na tie pekné chvíle, ktoré si prežila za klavírom. Azda to len nechceš celkom vzdať?“ Anna celkom nerozumela, čo tým myslel.

Keď prišli do cukrárne, sadla si sama dozadu a rozmýšľala. Čo jej to Martin vravel? Ako môže teraz myslieť na niečo pekné?

Ale potom jej prišlo na um, že keď mala v škole zlý deň, prišla domov a hrala na klavíri. Potom sa cítila akosi lepšie. To si veru nedá vziať.

Keď cvičila, mama si vždy vypla rádio. Bola rada, keď mala istotu, že ju mama počúva. Ani o to veru nechce prísť.

Asi pred týždňom jej dirigent detského spevokolu povedal: „Si dobrá klaviristka. Všímaš si dynamiku a máš presný rytmus.“ Vždy po nácviku sa okolo nej zhŕkli deti a boli rady, keď im ešte niečo pekné zahrala. Má sa toho vzdať a sklamať deti? Tak čoho sa to vlastne chce zrieknuť?

Po chvíli uvažovania na to prišla. Nemusí sa vzdať hry na klavíri. Ale nechce už hrať na koncertoch. Už nikdy nechce vystupovať pred obecenstvom a hrať bez nôt.

Aj keď prestala vystupovať na večierkoch a koncertoch, stále rada hrá na bohoslužbe – samozrejme, noty má vždy pred sebou!


Zdieľať: