V polovici 19. storočia upadlo Anglicko do ekonomickej krízy. Ceny chleba a ryže sa zdvojnásobili, cena ovsených vločiek dokonca strojnásobila. Zemiaky zdraželi tak veľmi, že takmer vymizli z jedálneho lístka. V tomto období potrebovalo pomoc viac detí, než kedykoľvek predtým. Šlo hlavne o deti z Írska, ktoré sa s rodičmi preplavili do Anglicka, aby utiekli pred hladom z nedostatku zemiakov. Keď rodičia v Anglicku zomreli, deti nemali žiadneho príbuzného, ktorý by sa o ne postaral. Tak sa mnohé z nich dostali do sirotinca, ktorý založil George Müller.

12. februára 1849 neočakávaný návštevník odovzdal Georgovi dvetisíc libier na dokončenie nového veľkého domu, ktorý mal slúžiť ako sirotinec. George predpokladal, že keď zaplatí všetky náklady, niekoľko stoviek libier ešte zostane. Do denníka si zapísal: „Pán dáva nielen toľko, koľko treba na jeho prácu, ale aj niečo navyše.“

Ľudia hovorili, že George je hlúpy a nemá pomáhať toľkým deťom. Ľudia, dokonca aj kresťania, predsa môžu na podporu sirotinca dať len obmedzené finančné prostriedky. On sa však v duchu smial a hovoril si: ´Áno, ľudia sú obmedzení, ale Boh nie je vôbec obmedzený v tom, koľko môže požehnať tým, ktorí mu dôverujú.´


Zdieľať: