Keď sa v roku 1957 skončil školský rok, so svojím spolubývajúcim Kamilom sme sa ako kolportéri-veteráni dohodli, že pôjdeme na priekopnícku misiu do hlavného mesta Kuvajtu a budeme tam predávať kresťanskú literatúru. Vnímali sme to ako Božie pozvanie pre dvoch ambicióznych mladých mužov.
Na ceste do hlavného mesta Kuvajtu sa nás zmocnilo vzrušenie i strach. Vzrušenie preto, že sme šli na úplne nové miesto. Strach preto, že tam neboli žiadni kresťania – naši spoluveriaci. Boli sme odkázaní sami na seba.
Knihy došli do Kuvajtu lepšie ako my. Zastihla nás chrípková epidémia. Týždeň sme museli stráviť v nemocnici, čo vyčerpalo nielen našu energiu, ale aj peňaženky. Museli sme čím skôr predať nejaké knihy, aby sme si mohli kúpiť jedlo.
V konzervatívnej moslimskej krajine sme nemohli predávať knihy po domoch. Preto sme sa v prvé ráno vybrali priamo do centra. Prešli tri nekonečne dlhé hodiny a my sme nič nepredali. Začalo na nás stále viac doliehať sklamanie a pochybnosti. Rozmýšľali sme, že odídeme, ale nemali sme peniaze. „Bože, naozaj si nás Ty doviedol na toto miesto?“ pýtal som sa.
Keď som zdvihol hlavu, všimol som si budovu s nápisom „Ministerstvo spravodlivosti“. Váhavo sme zastali pri bráne a prosili Pána Boha, aby nám pomohol. „Choď pred nami a priprav nám cestu,“ modlili sme sa.
Otvorili sme niekoľko veľkých dverí a ocitli sa v súdnej sieni. Vpredu sedeli traja sudcovia. Práve prebiehal súdny proces.
Prišli sme k stolu, kde sedeli a ja som cítil, že mám hovoriť. „Vaša ctihodnosť,“ oslovil som hlavného sudcu. Pozorne si nás prezrel. „Musíme s vami hovoriť kvôli jednej veľmi dôležitej veci.“
Kamil začal rozprávať. Sudca sa na nás nechápavo zahľadel. Kamilov zvučný hlas však upútal jeho pozornosť. „Urobíme krátku prestávku,“ vyhlásil sudca.
Kamil mu začal predstavovať naše knihy. Jeho pohľad prezrádzal vážny záujem. Postupne si prezeral knihy. „Koľko stoja?“ spýtal sa a vytiahol z vrecka peňaženku. Povedal som cenu niektorých z nich.
Sudca kúpil niekoľko výtlačkov pre seba a svojich kolegov. Keď mi podával peniaze, všimol som si, že mi dáva viac, než som povedal cenu. „To je dar pre vás,“ povedal, pričom mi nedal možnosť protestovať.
Rozhodli sme sa oplatiť mu to tak, že mu dáme poukaz na 10-ročné predplatné nášho zdravotného časopisu. Keď sme mu ho dali, dal nám ďalšie peniaze navyše ako predplatné. Poďakovali sme mu za dar a spýtali sa ho, či môžeme osloviť ostatných zamestnancov s tým, že sa odvoláme na jeho odporúčanie. Súhlasil.
Na konci prvého dňa prevýšilo množstvo predaných kníh našu predstavu o tom, čo predáme za týždeň. Literatúru, ktorú sme si priniesli na tri mesiace sme predali za šesť týždňov.
Božia výzva k spolupráci s ním si vyžaduje vieru a čin. Boh chce využiť náš čas a schopnosti a splniť tak svoj zámer.


Zdieľať: