Lopta letela priamo ku mne. Vyskočil som, aby som ju chytil, no podarilo sa mi akurát zaryť tvárou do zeme. Medzitým štyria chlapci z nášho družstva odišli domov.

„Hraj poriadne!“ vykríkol Alan na mňa. „Teraz Piráti určite vyhrajú!“

Čím dlhšie sme však hrali, tým som sa cítil horšie. Nič, čo som urobil, nebolo dobré. Keď som chcel do lopty kopnúť, netrafil som. Keď som chcel dať hlavičku, padol som. Keď som rýchlo utekal do obrany, potkol som sa. Bol som rád, keď sa zápas končil.

„Idem domov,“ zašomral som, „je mi nanič. Hral som strašne.“

„Netráp sa. Je to len hra,“ prešiel náhle Alan od kritiky k utešovaniu.

Mne to však nepomohlo. Vedel som, že to bola len hra, no tento zápas sme prehrali kvôli mne. Nech som robil čokoľvek, stále som na to musel myslieť. Až o chvíľu sa stalo čosi…

Keď som prichádzal k autobusovej zastávke, uvidel som niečo, čo mi pomohlo zabudnúť na to, že som „smoliar“. Pri nohách som zrazu uvidel skutočnú päťstokorunáčku! Nevidel som nablízku nikoho, a tak som peniaze, aj keď nie s celkom čistým svedomím, skryl do vrecka a pokračoval v ceste domov. Aby som vám to vysvetlil, chýbalo mi presne päťsto korún do sumy, za ktorú som si chcel kúpiť kolieskové korčule. To bolo teda šťastie!

Kým som prišiel domov, na nepodarený zápas som celkom zabudol. Dal som si koláč a hneď som mame porozprával, ako som našiel päťsto korún. Všimol som si jej nesúhlasný pohľad, preto som dodal: „Našiel som ju v tráve, mami. Keby som ju nebol zdvihol ja, urobil by to niekto iný. Čo je na tom zlé?“

Trošku váhajúc odpovedala: „Nič. No pre istotu by si sa mohol zastaviť v kancelárii školy a povedať o tom tajomníčke. Ich majiteľ ich možno potrebuje viac ako ty.“

Toto bola posledná vec, ktorú som chcel urobiť. Ja som jednoducho nechcel nájsť vlastníka. Kto potreboval peniaze, to som bol ja.

„Môžem ti nejako pomôcť?“ spýtala sa ma tajomníčka nasledujúceho rána.

„Áno,“ zamrmlal som. „Včera som našiel päťsto korún. Nepýtal sa náhodou niekto na ne?“ Hovoril som rýchlo a komolil slová.

„Nie, ale keby niekto prišiel, dám ti vedieť,“ povedala a podávala mi ceruzku s kúskom papiera. „Napíš svoje meno a triedu. Ak sa nikto neohlási, budú tvoje.“

Zámerne som to načmáral takmer nečitateľne. Potom som vyletel z kancelárie a skoro som narazil do Evy.

„Čo je s tebou?“ doberala si ma. „Vyzeráš príliš šťastný na niekoho, kto včera prehral zápas.“

Vedel som, že Eva ma chce nahnevať, preto som si jej poznámku nevšímal. Len zo mňa vyhŕklo: „Aj ty by si bola šťastná, keby si našla päťsto korún.“

„Päťsto korún!“ vykríkla Eva. „Všetko, čo som doteraz našla, boli len nejaké haliere a polámané ceruzky. Ty máš ale šťastie!“

„Teraz, keď už mám konečne dosť peňazí, pôjdem s rodičmi poobede do supermarketu a kúpim si nové kolieskové korčule.“

Rýchlo som sa otočil a vzápätí som sa s niekým zrazil. Keď som vstával, na zemi ešte ležal Rišo, jeho taška i kopa kníh. „Prepáč, Rišo, nevidel som ťa.“

Rišo sa pomaly dvíhal. Nevidel som, že by mu niekde tiekla krv, no bol taký smutný, že som sa bál, že sa mu niečo stalo. „Naozaj ma to mrzí, Rišo. Udrel si sa veľmi?“

„Nie, neudrel, len mám veľký problém. Včera mi mama dala päťsto korún, aby som mohol zaplatiť obedy na tento mesiac a ja som tie peniaze stratil. Má ťažkú prácu a viem, že jej tie peniaze budú chýbať.“ Celý zúfalý si sadol na lavičku.

Náhle sa ma zmocnil strašný pocit. Uvedomil som si, že peniaze, ktoré som našiel, sú určite jeho a že by som mu ich mal vrátiť.

Eva na mňa hodila výsmešný pohľad a povedala: „Možno by sme ti vedeli pomôcť. Koľko peňazí si vlastne stratil?“

„Päťstokorunáčku.“

Eva sa na mňa opäť pozrela. Vedel som, že Boh chce, aby som tie peniaze vrátil, no vo svojom srdci som veľmi túžil nechať si ich. Snažil som sa presvedčiť sám seba, že to ešte nie je dôkaz, že sú to naozaj Rišove peniaze. Ale nezaberalo to. Vedel som, čo musím urobiť.

„Tu sú zrejme tvoje peniaze, Rišo,“ povedal som a vytiahol z vrecka bankovku. „Našiel som ich včera cestou na zastávku.

Rišove oči zažiarili od radosti, vyskočil a vyobjímal ma. Spolu s Evou sme sledovali, ako si poskakuje smerom k jedálni.

Poobede sme šli s rodičmi do supermarketu. Teraz už môžem iba stáť pred výkladom a pozerať sa, myslel som si. „Viem, že Boh chcel, aby som Rišovi tie peniaze vrátil,“ povedal som rodičom a vo vrecku sa pohrával so svojimi peniazmi. „Myslel som si však, že keď Boha poslúchnem, budem sa cítiť dobre. A mne je nanič.“

Keď sme prechádzali okolo športových potrieb, všimol som si plagát: Akcia – zľava 50 %.

„Vráťme sa!“ vykríkol som. Utekal som rýchlo dnu. Áno, kolieskové korčule, ktoré som si chcel kúpiť, boli tiež v akcii! Našiel som svoju veľkosť, vyskúšal a šiel k pokladni. Kúpim si korčule – dokonca aj bez Rišových peňazí!

Siahol som do vrecka. Lenže vrecko bolo prázdne!

Ach, Bože, prosil som ticho, kde sú moje peniaze? Skúsil som druhé vrecko, no aj to bolo prázdne. „Stratil som peniaze!“ povedal som svojim rodičom so slzami v očiach.“

Začali sme ich hľadať. Pozerali sme všade, kadiaľ sme prechádzali. Pýtali sme sa, či ich niekto nevidel alebo nenašiel, ale všetko bolo márne.

Neochotne som vrátil korčule späť na regál. Spomenul som si, ako dlho som musel šetriť a čo všetko som musel urobiť, aby som ich získal.

Keď sme už vychádzali von, začul som, ako niekto kričí: „Prepáčte, nie ste to vy, kto stratil peniaze?“

„Áno, mal som ich stočené vo vrecku a museli mi niekde vypadnúť.“

„Tak potom sú to tvoje,“ povedal predavač. „Našiel som ich, keď som ukladal veci do regálov. Som rád, že som ich našiel. Myslím, že si si chcel za ne kúpiť niečo pekné.“ Zdalo sa mi, že sa z toho naozaj teší.

Z celého srdca som ďakoval Bohu. Spomenul som si na to, čo sa stalo ráno. Videl som Rišovu radostnú tvár, keď som mu dával jeho peniaze. Hanbil som sa sám pred sebou, že som mu ich nechcel vrátiť.


Zdieľať: