Skôr než sa Barbora odpojila z internetu, napísala ešte niekoľko slov Jánovi. Potom vstala a natiahla sa. Stále pritom však myslela na Jána. Bol od nej len o niekoľko rokov starší – a bol vojak! Bol taký fešák!

Nejako sa našli na internete a teraz sa s ňou chcel stretnúť. Pohľad jej padol na Bibliu, ktorú mala otvorenú na stole. Učila sa naspamäť verš: „Keď niet múdrej správy, ľud upadá, záchrana je však tam, kde je mnoho radcov.“ (Prísl 11,14)

Pri večeri bol ako zvyčajne doma hluk. Mama sa rozprávala s otcom o ich povinnostiach a mladší brat Peter ich stále vyrušoval.

Barbora im skočila do reči: „Mami, môžem ísť túto nedeľu do supermarketu?“

„Veru neviem. Otec ma tu potrebuje a vieš, že nie som veľmi rada, keď tam ideš sama.“

„Len na hodinku alebo dve. Prosím! Chcem len niečo vyskúšať.“

„Nuž, hádam by som si mohla aj niečo ísť vybaviť a cestou späť by som sa po teba zastavila.“

„Ďakujem,“ vyskočila Barbora a objala mamu. Ozývalo sa však jej svedomie. Nemala by som mame povedať, čo idem vyskúšať? Ale nie, veď už mám dosť rokov na to, aby som bola opatrná.

V nedeľu bolo krásne a teplo. Barbora si dala modré džínsy a svetlomodrú blúzku. „Je to tam bezpečné,“ uisťovala seba samú. „Je tam veľa ľudí.“ Opäť ju však napadlo, že sa mohla o tom s niekým porozprávať, ale túto myšlienku potlačila. „Veď som už dosť veľká na to, aby som sa vedela o seba postarať.“

„Prídem asi o hodinu,“ kričala mama za odchádzajúcou Barborou. „Stretneme sa na našom mieste.“

Ruky mala vlhké od napätia, keď prichádzala k malej fontánke uprostred budovy. Stál tam vysoký mladý muž. Bol to Ján? Vyzeral starší, ako si ho predstavovala.

„Ahoj,“ pozdravila sa Barbora ako prvá. Práve okolo prechádzali dvaja členovia bezpečnostnej služby. „Prepáčte, mohol by som si obzrieť vašu uniformu?“ spýtal sa jeden z nich. „Ja som bol tiež vojak z povolania.“

Ján sa zdal trochu vyľakaný, ale rýchlo sa usmial. Muž mu položil niekoľko otázok. Potom sa pozrel na Barboru. „Nevideli sme sa už?“

„Áno, chodievam sem s mamou.“

„Vie, že ste tu?“ spýtal sa jej muž a pozrel okolo.

„Áno. Príde po mňa o chvíľu.“

„To je dobre.“ Náhle muž niečo zvesil zo svojho opaska. Skôr než si to Ján stačil všimnúť a niečo urobiť, mal na rukách putá. „Musíte ísť so mnou,“ prikázal mu muž.

„Prečo? Čo som urobil?“ bránil sa Ján.

„Z jedného dôvodu. Máte zle prišité odznaky hodností. Všetko, čo ste mi doteraz povedali, je lož. Ste zatknutý.“

Práve v tej chvíli prichádzala mama. „Čo sa tu deje? Barbora, kto je to?“

Barbora s hrôzou počúvala, ako Ján začal kričať a všetko preklínať. Mama ju ťahala odtiaľ preč.

O niekoľko hodín musela Barbora všetko vyrozprávať otcovi.

„Barbora, my sme ti verili. Ten chlapec ti mohol ublížiť alebo urobiť aj niečo horšie,“ krútil hlavou otec.

„Teraz to už viem,“ povedala Barbora a striasla sa pri myšlienke na policajné uniformy, ktoré sa našli v kufri Jánovho auta, lano a fotografie dievčat jej veku. Bola by naletela a stala sa ďalšou obeťou už dávno hľadaného zločinca.

„Myslím, že Boh ma chcel varovať veršom, ktorý som sa učila naspamäť, ale ja som ho nepočúvla.“

„Radi by sme ti opäť verili,“ povedala mama a objala Barboru. „Dúfam, že sa z toho poučíš.“

„Už nebudem taká hlúpa. Keď nabudúce dostanem taký bláznivý nápad, najprv sa s vami o tom porozprávam.“

Neskoro v noci si Barbora kľakla vedľa postele a modlila sa: „Ďakujem ti, Bože, že si ma chránil.“ Po odmlke dodala: „Nabudúce mi pomôž poslúchnuť ťa.“


Zdieľať: