Stará legenda hovorí, že kedysi dávno žili v Perzsku dvaja bratia – Ali a Izmael. Jedného dňa dostali správu, že ich starý otec zomiera. Vyrazili rýchlo na cestu, aby otca našli ešte živého. Po niekoľkých hodinách jazdy Ali zavolal: „Brat, na tvojho koňa už dolieha únava.“

„Únava? Môj kôň vydrží viac ako tvoj.“

Po chvíli Ali opäť hovorí: „Izmael, tvoj kôň ten cval nevydrží. Musíme ísť pomalšie.“

„Mlč,“ zvolal Izmael nahnevane, „tvoje zviera sa nevyrovná môjmu.“

„Tak to vyskúšajme,“ zvolal Ali. Bodli koňov a hnali sa ako víchor. Ali švihol svojho koňa bičíkom a ten hnaný bolesťou, predbehol rivala. Zvolal: „Chválenkár a klamár, vidíš, že môj kôň je lepší.“ V slepom hneve Izmael schytil luk a vystrelil. Ali zasiahnutý šípom klesol k zemi. Izmael sa s plačom sklonil nad bratom. Naložil ho na koňa a doviezol do chatrče pastiera, kde ho ošetril.

Keď sa Ali prebral z bezvedomia, stisol bratovi ruku so slovami: „Ja som vinný za to, čo sa stalo. Ja som ťa vyprovokoval. Tvoj kôň je taký dobrý ako môj. Ponáhľaj sa, otec zomiera.“ Ale Izmael zostal pri zranenom bratovi, kým sa neuzdravil.

Keď sa po niekoľkých dňoch znovu vydali na cestu, v srdci ich trápila obava, ako sa má otec. Dorazili v deň pohrebu. Keď stáli nad čerstvo navŕšeným hrobom, Ali prerušil ťaživé ticho: „Izmael, vieš, čo sa nikdy nevráti?“

„Áno, vystrelený šíp. Keď som ho videl letieť, rád by som ho bol vzal späť, ale už bolo neskoro.“

„Nemyslel som na šíp, ale na vyslovené slovo. Ja by som bol rád vzal vyslovené slovo späť, ale už som nemohol.“ Po chvíli Izmael dodal: „A vieš, čo sa ešte nedá vrátiť? Premárnený čas. Keby sme neboli premárnili čas hádkou, mohli sme stihnúť otca ešte živého.“

Mali pravdu. Tri veci nemožno vrátiť – vykonaný čin, vyslovené slovo a premárnený čas.


Zdieľať: