Mala asi šesť rokov, krásne tmavé vlasy a pehavú, no nevinnú tvár. Jej mama mala krátke kučeravé vlasy, svetlomodrý pletený pulóver a biele tenisky.

Lialo. Voda nestačila stekať, z odkvapových rúr sa valila priamo na zem. Neďaleké parkovisko vyzeralo ako malé jazero. Stáli sme pod strechou pri vchode do obchodného domu a čakali. Niektorí boli celkom trpezliví. Iní sa rozčuľovali, že im počasie skrížilo ich plány.

Ja mám rád dážď. Počúvam jeho krásnu hudbu a pozerám, ako umýva špinu a prach tohto sveta.

Jej hlas bol taký sladký, že nás všetkých vytrhol z našich myšlienok.

„Mami, poď! Prebehnime k autu!“ povedalo dievčatko.

„Čo?“ povedala mama prekvapene.

„Prebehnime k autu!“ zopakovalo dievčatko.

„Nie, miláčik. Počkáme, kým sa dážď trocha utíši,“ povedala mama.

Dievčatku čakalo asi minútu a potom opäť prosilo:

„Prosím, mami, prebehnime k autu.“

„Veď budeme celkom mokré,“ namietala mama.

„Nie, nebudeme. Tak si to dnes ráno nevravela,“ povedalo dievčatko a ťahalo mamu za ruku.

„Dnes ráno? Dnes ráno som určite nehovorila o tom, že keď budeme bežať cez dážď, nezmočíme sa!“

„Nepamätáš sa? Keď si sa rozprávala s ockom o jeho rakovine, povedala si: Keď nám Boh pomôže zvládnuť túto skúšku, pomôže nám zvládnuť i každú inú!“

V tej chvíli nastalo hrobové ticho. Okrem dažďa nebolo počuť vôbec nič. Ticho trvalo niekoľko minút.

Mlčala aj mama. Chvíľu asi rozmýšľala, čo má povedať. My sme tiež boli zvedaví na jej odpoveď.

„Miláčik, máš pravdu. Poď, prebehneme. Ak Boh dovolí, aby sme zmokli, asi sme sa potrebovali umyť,“ odpovedala mama. Na hlavy si dali tašky s nákupom a rozbehli sa k autu. Všetci sme stáli, pozorovali ich a usmievali sa. Kým dobehli k autu, boli celé premočené.

Niektorí sa nechali strhnúť a tiež utekali k svojim autám.

Verím, že mama si určite založí do albumu svojich spomienok tento krásny okamih. Možno sa jej v mysli vybaví, keď jej dcéra bude študovať na vysokej škole. Možno vtedy, keď ju otec v jej svadobný deň povedie uličkou k oltáru. Určite sa opäť usmeje a srdce jej začne biť trochu rýchlejšie. Jej úsmev bude svedčiť o tom, že sa majú rady. No len ony dve budú spomínať na tú krásnu chvíľu, keď v daždi utekali v dôvere, že Boh i tam bude s nimi.

Aj ja som sa rozbehol. Zmokol som. Potreboval som sa umyť.


Zdieľať: