Asi pred rokom mi rodičia zničili život. Aspoň som si to tak myslel. Celé detstvo som totiž býval v malom mestečku. Potom ale otec zmenil zamestnanie a my sme sa museli presťahovať do mesta, o ktorom som hádam ešte ani nikdy nepočul. To mesto nebolo vôbec škaredé, práve naopak. Zlé na tom bolo to, že som si musel hľadať nových kamarátov. A to bolo veľmi ťažké.

Na starom mieste som od malička poznal všetky deti od susedov. Hrávali sme spolu futbal, chodili spolu do školy, ba s niektorými aj do zboru. Mať takých kamarátov bolo jednoduché…

Jedného dňa som stál s novými kamarátmi na ihrisku. Rozdeľovali sme sa do družstiev. Počul som pritom, ako jeden z nich nadáva a pritom spomína Pána Boha. Až to mnou otriaslo. Musím vám povedať, že asi pred rokom som si raz pri modlitbe dal záväzok, že nebudem používať žiadne hrubé výrazy ani zneužívať Božie meno.

Ten chlapec si všimol, že sa mi jeho nadávky nepáčia a spýtal sa: „Nejaký problém?“ „Nie,“ povedal som.

„Tak čo si sa tak zatváril?“ a prišiel bližšie ku mne.

„Lebo ja nepoužívam takéto výrazy. To je všetko.“

„No a čo. Tak hovorí každý. Na tom nie je nič zlé,“ poznamenal zasa ďalší.

„Má pravdu,“ povedal zas niekto iný. „Poď sem a povedz to aj ty!“

„Dobrý nápad! Povedz to aj ty!“ vykríkol zas ďalší.

„Zbabelec! Bojko!“ počul som posmešky za sebou.

Teraz už všetci stáli okolo a pozerali sa na mňa. Stál som tu, nováčik medzi domorodcami, o ktorých som dúfal, že sa raz stanú mojimi priateľmi.

Prehltol som.

„Nie,“ povedal som, „nevyslovím to.“

Potom Jožo, ktorý bol naozajstným uličníkom a ako sa mi zdalo aj ich šéfom, siahol do vrecka.

Vytiahol z neho pokrčenú stokorunáčku. Strčil mi ju pred nos a povedal: „Ak to povieš, dám ti ju!“

Chlapci až zhíkli a posmešne sa na mňa usmiali. Vedel som, čo si myslia: „Bol by si poriadny hlupák, keby si to neurobil. Toľko peňazí za dve slová!“

Zhlboka som sa nadýchol. Vedel som, že oni nie sú jediní, kto teraz čaká na to, čo urobím. Boh sa mňa pozerá a ja chcem svoj sľub dodržať.

„Nie, neurobím to,“ povedal som. „Nechaj si svoje peniaze.“

Obrátil som sa a odišiel som domov. Sám.

Taká veľká cena za nové priateľstvo!

Na druhý deň som sa vracal zo školy. Vystúpil som z autobusu a vybral sa domov. Niekto na mňa zrazu zavolal. Otočil som sa.

Bol to Jožo.

„Dnes hráme o štvrtej. Ak chceš, príď.“

Celou cestou domov som utekal, aby som nič nezmeškal.

Odvtedy prešlo šesť mesiacov a myslím, že mnoho vecí sa zmenilo. Kamaráti si dávajú pozor, aby v mojej prítomnosti nepoužívali nadávky. Ak sa to náhodou stane, ospravedlnia sa.

Zistil som, že rodičia mi život predsa len nezničili a ja som svoj sľub dodržal. Je to určite oveľa viac, než mať 100 korún.


Zdieľať: