Keď mal ruský spisovateľ Lev Nikolajevič Tolstoj päťdesiat rokov, zdalo sa mu, že jeho život akosi začína strácať zmysel. V nasledujúcich dvoch rokoch ho stále prenasledovala myšlienka na samovraždu. Skryl každý kúsok povrazu zo strachu, že by sa mohol obesiť. Dokonca prestal chodiť aj na poľovačky, pretože sa bál, že by mohol pušku namieriť na seba. Potom zistil, že keď rozmýšľa o Bohu, jeho malomyseľnosť ustupuje. Pri Bohu znovu získaval nádej i pocit istoty a stability. „Prečo hľadať niečo iné? Prečo sa pozerať inam?“ kládol si otázku. „Budem hľadať Boha a skutočne žiť.“ A tak aj urobil.


Zdieľať: