Keď sa začala vojna, istý mladý muž, ktorý sa nedávno zasnúbil s mladou krásnou dievčinou, bol medzi prvými, ktorých povolali do služby. Plánovanú svadbu museli preto odložiť na neskôr. Dievča počítalo dni a netrpezlivo čakalo, kedy sa jej milý vráti. „Keby som dostala aspoň nejaký list,“ vravela si neraz, ale žiadny list neprichádzal. Nakoniec ho predsa len dostala. Bola prekvapená, pretože bol napísaný neznámym rukopisom. Otvorila ho a čítala: „Bol to ťažký boj. Je mi veľmi ľúto, ale musím ti povedať, že som prišiel o obe ruky! Nemôžem ti písať. Poprosil som kamaráta, aby tento list napísal za mňa. Mám ťa stále veľmi rád. Po celý zvyšok svojho života budem závislý od iných ľudí. Cítim, že by som ti mal povedať, že si slobodná a ak chceš, môžeš si nájsť niekoho iného.“

Na tento list dievča neodpovedalo. Utekalo hneď na prvý vlak, aby tam bolo čím skôr.

Keď prišla do nemocnice, spýtala sa, kde ho môže nájsť. Celá uplakaná prechádzala chodbou, kde bolo veľa ranených a hľadala toho, ktorého tak veľmi túžila vidieť. Keď ho našla, hodila sa mu okolo krku a bozkávala ho.

„Nikdy sa ťa nevzdám!“ volala. „Tieto moje ruky ti budú pomáhať. Chcem ti byť oporou a starať sa o teba! Moje ruky budú odteraz aj tvojimi rukami!“


Zdieľať: