Po ceste z Córdoby do Saledadu uháňa dostavník. Čierna farba je už oškrabaná, ale kone sú nádherné. Bič používa kočiš len zriedka. Len vtedy, keď jeho bystré uši začujú dupot koní horských lupičov. Starý Green sa nikdy nemýlil. Keď sa k dupotu pridal šramot padajúcich kameňov, pohladil remeňom biča pravú kobylu po chrbte. Nemusel sa ani obzerať. Kým útočníci trhali uzdy svojich koní, aby ich udržali na príkrom svahu, táto kobyla zafŕkala, akoby ostatným trom koňom dávala znamenie. A potom sa začala jazda, na ktorú nikto z cestujúcich do smrti nezabudne. Starý Green bol známy po celom kraji.

Dostavník práve prechádzal cez najnebezpečnejší úsek cesty. Z jednej strany vysoký skalný útes s nespočetnými dierami, nad ktorými sa skláňali obrovské balvany, a na druhej strane hlboká, strmá prepadlina. Pozdĺž cesty rástlo riedke krovie. Bolo ticho, len ozvena šestnástich kopýt sa odrážala od skalnej steny. Starý Green napínal vycvičený sluch. Dnes viezol vzácny „náklad“. Šerifova dcéra šla do Saledadu k svojej tete. Šerif by nezveril svojho jedináčika nikomu inému. Šiel s ňou jej strýko, starý profesor dejepisu, ktorý chcel navštíviť svoju sestru Valériu. Greenovi záležalo na Rosite ako na vlastnej dcére. Keď bola malá, neraz ho nahnevala; neraz vystrojila nejaký zlomyseľný kúsok, ale Green by za ňou skočil aj do ohňa! Teraz to už bola dospelá slečna, ktorá študovala v Chicagu. K otcovi chodievala len cez prázdniny.

Kočiš sa opäť obzrel, keď zrazu začul akési volanie. Kone spomalili. Strýko vykukol z okienka. Jeho mierne, dobrotou a múdrosťou žiariace oči spýtavo hľadeli na Greena. „Čo je?“ spýtal sa.

„Počul som nejaké…“ odpovedal Green, keď ho znovu prerušil ďalší výkrik. „Počujete? Niekto volá o pomoc!“

„Tak prečo nezastavíte?“ spýtal sa starec.

„Toto je veľmi nebezpečný kraj. Je tu veľa lupičov,“ namietal kočiš. „A my sme bezpeční, len keď ideme. Keď zastavím, z krovia sa možno vyhrnie desať chlapov a čo potom? Nie, pane, nedá sa.“

„Ale musíme predsa pomôcť tým, ktorí sú v nebezpečenstve. Zastavte predsa,“ opakoval starý profesor.

Green neochotne pritiahol opraty ešte viac. „Nuž, ako chcete.“ Za starým mužom vystúpila i mladá slečna.

„Rosita, ty tu zostaň. My ho už nájdeme.“ O chvíľu už kočiš so strýkom niesli z krovia bezvládne telo.

„Vidíte, hovoril som vám,“ vyčítavo pozrel starec na Greena. „Úbožiak, spadol zo skaly.“

Kočiš ľahostajne pokrčil ramenami a mužovu zakrvavenú hlavu položil na trávu. Potom sa pozrel lepšie na bezvládneho muža a od úžasu vykríkol: „Ale, veď to je…“ Nedopovedal, lebo v tom okamihu muž vyskočil na rovné nohy a vytiahol spoza opasku veľký revolver. Potom posmešne povedal: „Áno, Juan zo savany. Prišiel som zďaleka, aby som sa presvedčil, či povestného Greena naozaj nenachytám,“ vysmieval sa. „Ale vidím, že to nie je až také ťažké. Dúfam, že viete, prečo som vás zastavil.“

„Aký si zhovorčivý, keď máš v ruke revolver, lump jeden!“ nenávistne povedal Green.

„Len si ponadávaj. Veď aj tak vieš, že ťa ušetrím. Kto by mi potom vozil zákazníkov?“ Juan však znenazdajky zvalil Greena na zem a za niekoľko sekúnd ho poviazal. To isté urobil aj s Rositiným strýkom. „A teraz vám prezradím, že sa pravdepodobne už dnes do Saledadu nedostanete, pretože si požičiam vás dostavník. A slečna ma bude sprevádzať.“

Darebák už chcel vyskočiť na koňa, keď sa ozval profesor: „Počkajte, pane! Keď prídete medzi svojich kamarátov, nepovedzte im, čo sa tu stalo. Je možné, že by urobili to isté. Ale starý Green by už nikdy nezastavil, aj keby na ceste ležal umierajúci človek. Aj ostatní cestujúci by tak isto prestali pomáhať trpiacim, pretože by sa domnievali, že každé volanie o pomoc je pascou. Preto nebráňte ľuďom konať dobro. Možno, že to aj vy sám budete raz potrebovať.“

Starec zmĺkol. Lupič sa na neho dlho díval. Potom zasunul bič na pôvodné miesto a pomaly zliezol dolu. Pristúpil k profesorovi a tichým hlasom povedal: „To sa vám teda podarilo, pane. A ja vám dokážem, že aj taký človek, ako som ja, má v sebe česť. Áno, bolo to odo mňa zbabelé…“

Potom zmizol medzi skalami.


Zdieľať: