Nedávno sa náš syn Mirko, ktorý má päť rokov, hral dlho na dvore. Už sa aj zotmelo, no on tam mal stále nejakú robotu. Zrazu sa pustil do behu a kričí: „Ocko, pozri… pozri, čo mám! Nesiem svetlo! Aj ujo v kázaní nám hovoril, že máme niesť svetlo! Pozri, aké mám krásne malé svetielko!“

Pribehol ku mne a veľmi, veľmi opatrne pootvoril svoje malé dlane, aby mi ukázal, čo chytil. Mal tam svätojánsku mušku, ktorá nádherne svietila. Po dlhom vysvetľovaní sa mi ho podarilo presvedčiť, že ak sa z toho svetielka má tešiť čo najviac ľudí, musí ho pustiť, dať mu slobodu, a nie ho držať v rukách. A tak nakoniec veľmi neochotne, ale predsa otvoril dlane. Svätojánska muška vyletela a zasvietila na tmavej oblohe.

Aj keď bola svätojánska muška už ďaleko, jeho malé pršteky ešte stále trochu „žiarili“. Niektoré zo „zlatistých lúčov“ svetla sa prichytili aj naňho. Mal z toho takú radosť, že volal: „Pozri, ocko! Keď nesieš svetlo, niečo z neho sa prichytí aj na teba!“