Existovala jedna vec, ku ktorej sa Milka nevedela prinútiť. Nemohla si priznať, že urobila niečo zle. Aby svoju chybu zakryla, radšej si vymyslela nejakú historku. Pravdaže jej to nikdy nevyšlo. Nech Milka akokoľvek klamala, mama pravdu zistila. Jedného dňa sa však stalo niečo, čo všetko od základu zmenilo.

Bol to deň jej narodenín. Keď rozbalila dar, ktorý dostala, uvidela hádam tie najkrajšie hodinky na svete! Svoje šťastie nedokázala vyjadriť slovami. Nikdy sa neopovážila ani snívať o tom, že by jej rodičia mohli dať niečo také nádherné.

Hodinky si pripla na zápästie a celú hodinu sa na ne dívala. Stále myslela na to, že sú to ozajstné hodinky, ktoré ukazujú skutočný čas a nie len lacná hračka, akú mala predtým! Ako jej dievčatá v škole budú závidieť!

Mama a otec jej povedali, aby s takým drahým darom zaobchádzala veľmi opatrne. Pred každým umývaním riadu si ich odopla. A pravdaže ich nemala na ruke ani keď sa sprchovala alebo kúpala.

„Ak sa budeš o tieto malé hodinky dobre starať,“ povedal otec, „budú ti dlho, dlho slúžiť.“

„Pravdaže sa budem o ne starať,“ povedala Milka. „Dám si na ne pozor. Je to najkrajšia vec, akú som kedy mala.“

Raz večer, asi o mesiac, sa Milka kúpala. Najprv si umyla vlasy. Keď si začala umývať telo, zrazu si všimla, že svoje krásne hodinky má ešte na ruke. Milka sa zľakla a vyskočila z vane. Rýchlo dala dolu hodinky a priložila si ich k uchu. Nešli!

„Ach!“ vykríkla. „Moje nádherné hodinky! Pokazila som si ich!“

Potom ju napadlo: Čo jej povie mama? Čo na to povie otec?

Čo mala robiť? Keď hodinky nebude nosiť, bude im to podozrivé. Keď ich bude nosiť, všimnú si, že jej nejdú a budú sa pýtať prečo. Rozhodla sa, že si vymyslí nejaký príbeh.

Prešlo niekoľko dní. Jedného dňa pri raňajkách sa jej otec spýtal, koľko je hodín.

„Neviem presne,“ povedala a trochu sa začervenala. „Asi mi nejdú hodinky.“

„Stoja ti? Nezabudla si si ich včera natiahnuť?“

„To určite nie, ale… neviem prečo nejdú.“

„Môžem sa na ne pozrieť?“ spýtal sa otec.

Milka podala hodinky otcovi. „Zvláštne. Zdá sa mi, že sú pod sklíčkom trochu zarosené. Ako sa to mohlo stať?“

„To ani ja neviem. Asi sa to stalo včera večer, keď pršalo a ja som bola vonku.“

Otec sa rozhodol, že keď príde večer domov, pozrie sa na ne. Večer tam ešte stále boli kvapky.

„Veľmi zvláštne,“ povedala mama. „Milka, si si istá, že si ich mala v daždi?“

„Áno, mama, určite. A veľmi lialo.“

„Nie. Veď včera večer vôbec nepršalo!“

„Potom muselo pršať predvčerom večer,“ povedala Milka a ešte viac sa začervenala.

„Si si istá, že je to od dažďa?“ spýtala sa jej ešte raz mama.

„Áno, áno. Musí to tak byť.“

„Naozaj si sa s nimi nekúpala?“ spýtala sa mama veľmi prísne.

„Nie. Hm… Nie, som si celkom istá,“ vykrúcala sa Milka.

„Povedz mi pravdu!“

Milka videla, že už nemôže mame dlhšie klamať. „Áno, mami, kúpala som sa s nimi.“

„Kedy?“ spýtal sa otec.

„Minulý týždeň, myslím, v pondelok večer.“

„Prečo si mi to nepovedala hneď? Mohli sme hneď zájsť k hodinárovi, ktorý by ich vysušil. Bojím sa, že teraz už budú zvnútra hrdzavé a pravdepodobne sa už nebudú dať ani opraviť!“

Milka naozaj prišla o svoje krásne hodinky. Zo svojej chyby sa však poučila. Rozhodla sa, že už nebude klamať, ale radšej hneď povie pravdu a prizná sa, keď urobí niečo zle.


Zdieľať: