Henri Dunant, obchodník zo Ženevy, mal vtedy 31 rokov. Pochádzal z bohatej rodiny. Rozhodol sa cestovať za francúzskym cisárom Napoleonom III., aby ho požiadal o povolenie na obchodné podnikanie v Alžírsku.

Namiesto audiencie u cisára sa 24. júna 1859 stal nedobrovoľným svedkom hroznej bitky medzi dvoma vojskami. Celých pätnásť hodín nemalo takmer 300 000 ľudí lepší cieľ, než guľkami, pažbou pušky alebo holými rukami vraždiť a zabíjať druhých. Keď sa krvavé jatky konečne skončili, na bojisku zostalo viac než 30 000 mŕtvych a ranených.

Muž zo Ženevy, ktorý chcel vlastne dohodnúť obchod, zmenil cieľ cesty. Rozhodol sa pomôcť trpiacim obetiam. Zbavil sa prvého odporu, ktorý cítil voči všetkým týmto hrôzam pred očami a priložil ruku k dielu. Utešoval ranených, snažil sa im pomôcť a zapisoval si ich posledné priania a pozdravy. Z ojedinelého pomocníka sa čoskoro stal organizátor. Nachádzal stále viac a viac pomocných rúk, ktoré sa ochotne podriadili jeho autorite.

Postupne zriadil nemocnice a na vlastné náklady dal priviezť obväzy, lieky a potraviny. Spolu ošetroval priateľov aj nepriateľov. Jeho heslom bolo: Všetci sú bratia. Pocit veľkej bezmocnosti nad týmto hromadným utrpením už Dunanta nikdy neopustil. Veľmi dlho rozmýšľal o tom, či by sa nedali založiť pomocné spolky pre obete vojny vo všetkých národoch už v čase mieru. Hneď myslel aj na spoločný znak pomocníkov a na status ich nedotknuteľnosti. Vytvoril symbol – Červený kríž – a s ním priniesol aj útechu pre celé milióny.

Jediný deň určil nový smer v živote tohto muža. Urobil z neho veľkého milosrdného Samaritána a ukázal mu cestu, ktorú vlastne ani nehľadal.


Zdieľať: