„Taký nádherný diamant som ešte nevidel! Dobrých dvanásť karátov. Ktovie, ktorá milionárka sa ním bude pýšiť?“ Správca diamantových baní v juhoafrickej Pretórii, pán Person, vzal komisionárovi Kertovi diamant z ruky a so záľubou si ho prezeral.

„Možno keby niekto vedel, čo tento diamant zapríčinil, nemal by oň záujem,“ povedal Person.

„To by ma veľmi zaujímalo, čo sa s ním dialo,“ naliehal komisionár Kert.

„Nuž, porozprávam vám príbeh tohto vzácneho kameňa. V našich diamantových baniach pracujú väčšinou domorodí černosi kmeňa Zulu. Sú to znamenití hľadači, a najmä poctivci!“

Jedného dňa – a nebolo to až tak dávno – prišla za mnou skupina asi desiatich domorodcov Zulu. Ich vodca, starý náčelník, pracoval s touto čatou už v niekoľkých diamantových baniach a prosil ma, aby som ho spolu s jeho súkmeňovcami prijal do práce. Uisťoval ma, že sú to dobrí hľadači tvrdých kameňov a ručil za nich, že sú poctiví.

Prijal som ich a bol som s nimi naozaj spokojný – až kým nenašli tento modrý diamant. Kameň našiel sám vodca. Je zvykom, že čata, ktorá nájde zvlášť pekný kameň, dostane odmenu, akési prémie vo forme peňazí alebo tovaru. Celá čata s náčelníkom v čele pribehla vtedy s krikom za mnou. Starý náčelník s úsmevom od ucha k uchu mi ukázal otvorenú dlaň, v ktorej držal tento modrý diamant! ´Ja nájsť veľký tvrdý kameň!´ chválil sa starý Zulu. Bol to jeden z najkrajších diamantov, aký sa našiel v našich baniach v poslednom čase. Vzal som kameň a odvážil jeho hrubú váhu. Celú čatu som odmenil poukážkou na nákup rôzneho tovaru v neďalekom obchode. Všetci mi úctivo poďakovali a vytratili sa z kancelárie. Obrátil som sa k stolu, aby som si prezrel vzácny kameň ešte raz. Bol som však nemilo prekvapený – kameň zmizol! Otvoreným oknom som hneď zavolal čatu starého Zulu naspäť. Starému náčelníkovi som otvorene povedal, že niektorý z jeho ľudí kameň ukradol. Starec prevrátil očami a v nárečí Zulu sa niečo spýtal svojich mužov. Jeho hlas sa triasol od hnevu. V mojej prítomnosti prehľadal všetkých prítomných. Bola to veľmi jednoduchá vec, pretože okrem akejsi zásterky okolo pása iný odev na sebe nemali. Ale kameň sa nenašiel! Drahokam akoby sa prepadol pod zem.

Náčelník zúril. Kopancami a údermi do rebier vyhnal svoju partu z kancelárie. Pri odchode sa ešte otočil ku mne a povedal mi: „Pane, ja vedieť, kto asi kameň ukradnúť. On prehltnúť tvrdý kameň! Ale ja ti sľubovať, že ty tvrdý kameň dostať späť! My, Zulu, byť poctiví, nie zlodeji!“

Na druhý deň ráno mi dozorca hlásil, že čata starého náčelníka nenastúpila do práce. Šiel som sa pozrieť do chyže, v ktorej bývali. Chata bola prázdna! Prvé, čo mi napadlo, bolo: Utiekli aj so svojou korisťou – modrým diamantom! Aké však bolo moje prekvapenie, keď uprostred úplne prázdnej chaty v malej kokosovej miske ležal – stratený modrý diamant!

Tým bola pre mňa v podstate celá vec vyriešená. Neprekážalo mi ani, že domorodci odišli.

Asi okolo desiatej hodiny dobehol za mnou kolega, ktorý mal dozor v severnej časti diamantových baní, a celý rozrušený mi začal rozprávať, že jeho hľadači našli v kroví mŕtvolu jedného z domorodcov, ktorí utiekli. Mŕtvy muž mal na tele strašnú ranu – otvorený žalúdok! Nuž, taká je africká spravodlivosť!

Person stíchol. Kert obracal kameň v dlani a myslel pritom na starého, poctivého náčelníka…


Zdieľať: