Tomáš býva vo vedľajšom byte. Má toľko rokov čo ja, ale nechodí do tej istej školy. Vlastne, on nechodí do školy vôbec, ale vozia ho na vozíčku. Keď mal šesť rokov, vymenil svoj detský kočík za vozíček. Nikdy s nami nebol na prechádzke, nikdy nejazdil na bicykli, nikdy nehral futbal a nikdy sa nešplhal na strom.

„Mal Tomáš nejaký úraz?“ spýtala som sa rodičov, keď som ešte bola malá.

„Nie, Tomáš sa narodil s mozgovou obrnou,“ odpovedala mi mama. „Ľudia s mozgovou obrnou nemôžu ovládať svoje pohyby. Niekto je postihnutý viac, niekto menej.“

Na prvý pohľad bolo zrejmé, že Tomáš je postihnutý viac. Sotva dokáže držať hore hlavu. Akoby mal príliš slabý krk. V ruke neudrží ani taký malý predmet ako pero. Nemôže vstať, jesť, vyzliecť sa, ani sa umyť.

„Ale postupne sa to bude zlepšovať, však?“ spýtala som sa mamy.

„Nie, zlatko, nebude. Táto choroba sa nedá liečiť,“ povedala mama.

Z času na čas nás – deti od susedov – pozvali jeho rodičia, aby sme ho prišli navštíviť. Chodievali sme tam rady. Tomášova mama mala pre nás vždy nachystané nejaké dobroty. Bolo tam tiež mnoho pekných hračiek – hovoriaca bábika, autá na diaľkové ovládanie, malý synťák, ktorý napodobňoval zvuk dažďa, rinčanie skla alebo štekot psíka.

S Tomášom sme sa hrať nemohli, ale zdalo sa, že má radosť z toho, že sme pri ňom. Niekedy sme nevedeli, o čom sa s ním máme rozprávať. Všetko, čo som si myslela, že sa ho môžem spýtať, bolo o tom, ktoré televízne programy sa mu páčia. Mimochodom, mozgová obrna zasiahla aj jeho reč, preto mu bolo niekedy ťažké rozumieť, čo hovorí.

Keď sme odchádzali, Tomáš vždy povedal: „Prosím, príďte zas niekedy!“

Raz, keď som sa vracala domov zo školy, zahliadla som Tomáša na ulici. Pravdepodobne s ním mama vyšla na čerstvý vzduch a musela sa po niečo vrátiť domov. Stála vôkol neho skupina detí. Jeden chlapec mu hodil loptu.

„Čo sa ti stalo, ty mrzák? Prečo nechytáš?“ opakoval chlapec.

Lopta narazila Tomášovi do hrude, potom do temena hlavy a potom do tváre. Pravdaže, on ju nevedel chytiť. Deti sa veselo zabávali.

Pozrela som sa na Tomáša. Nepovedal ani slovo. Mal smutné oči.

„Prestaňte!“ vykríkla som. „Nechajte ho!“

Potom som sa rozplakala. Plakala som nahlas a tak veľmi, že som nevedela prestať.

V ten večer som nemohla zaspať. Rozmýšľala som, do akej miery si Tomáš uvedomuje, že je iný než ostatné deti, že si nikdy nebude môcť zašportovať, že nikdy nebude hrať na gitare, chodiť na výlety alebo robiť mnoho iných vecí. Na každý malý pohyb, ktorý urobil, musel vynaložiť obrovskú námahu. Zdalo sa mi to nefér. To si predsa nezaslúžil.

Rozmýšľala som, čo by som mohla preňho urobiť, aby sa jeho život stal plnším a zaujímavejším. Možno by rád počúval hudbu alebo by bol rád, keby mu niekto čítal.

„Musí to byť strašné, keď sa ti deti vysmievajú, alebo na teba ukazujú prstom. Ako sa s tým vyrovnávaš?“ spýtala som sa Tomáša oveľa neskôr, keď sme už boli dobrými kamarátmi.

„Snažím sa byť tolerantný k slabostiam druhých. To je jediná cesta, ako sa stať lepším človekom a dobrým kresťanom,“ odpovedal mi.

Tomáš nezávidí ľuďom, ktorí majú to, čo on nemá – ako som sa domnievala. Je to zvláštne, že má oveľa viac pochopenia pre nedostatky druhých, než majú oni pre neho.

Aj keď mu to vôbec nejde ľahko, Tomáš študuje. Dúfam, že sa mu jedného dňa splní jeho sen a stane sa vedcom.

Vždy som sa chcela Tomáša spýtať jednu otázku. No zakaždým, keď som otvorila ústa, zasekla som sa. Zdalo sa mi, že mám v hrdle veľkú hrču. Preto som sa rozhodla, že sa ho to spýtam cez e-mail: „Ako sa cítiš, keď si postihnutý?“

Tomáš nedokázal písať rukou, ale na klávesnici mu to šlo celkom dobre. Keby niekto čítal jeho odpoveď, nikdy by nepovedal, že tento chlapec trávi celé svoje dni na vozíčku. Zdalo by sa, akoby to písal celkom bystrý a normálny tínedžer. Tu je časť jeho odpovede: „Naučil som sa prijať to. Snažím sa nájsť zmysel všetkého, čo prichádza do môjho života, či už je to dobré, alebo zlé.“

Môj priateľ Tomáš možno niekedy potrebuje ruku, ktorá mu je ochotná pomôcť, alebo rameno, o ktoré sa môže oprieť, ale nepotrebuje, aby mu niekto prejavoval súcit a ľutoval ho.

Myslela som si, že tým, že sa s Tomášom skamarátim, mu pomôžem v jeho ťažkej situácii. Namiesto toho jeho silná viera pomáha mne oveľa viac, než ja pomáham jemu. Tomáš je skutočný priateľ: veľkorysý, chápavý a súcitný.

Keď som nespokojná alebo nahnevaná, vždy si spomeniem na Tomášove slová a potom som v rozpakoch, že neviem byť vďačná za všetko to dobré, čím ma Boh každý deň obdarúva.

Boh mi poslal Tomáša ako priateľa, aby som sa naučila vážiť si obyčajné dary každodenného života a aby mi dával lekcie znášanlivosti, odvahy a viery.


Zdieľať: