V jednom z biednych domov vo východnej časti Londýna, v tmavej podkrovnej izbičke, ležal mrzák Tomáš. Ležal tam už dva roky. Rodičia mu zomreli, keď bol malý. Bol ponechaný na milosť a nemilosť staršej panej, ktorá bola jeho vzdialená príbuzná. Tomáš ju však volal jednoducho „babička“.

Tomáš sa narodil ako mrzák. Chodil len o barlách. Kým sa však mohol pohybovať, zametal chodník alebo odniesol nejaký odkaz, aby si aspoň niečo zarobil. Po smrti svojich rodičov chlapec zoslabol a musel ležať. Stará pani mu s ťažkým srdcom dovolila obývať malú izbičku v podkroví svojho domu.

Mama ho naučila čítať i písať. V zime, keď boli večery dlhé a kým ešte vládal, zašiel niekedy do modlitebne, ktorá bola v susedstve, aby sa zohrial. Trasúc sa od zimy sotva počúval, čo sa tam hovorilo. Teraz, keď ležal sám vo svojej izbe, spomínal na to, čo tam počul a začal o tom premýšľať. Zmocnila sa ho veľká túžba lepšie poznať Pána Boha a mať vlastnú Bibliu. Raz nabral odvahu a poprosil babičku o túto zvláštnu knihu. Tá však naňho skríkla: „A čo by si s ňou robil?“ Tým bol celý problém vyriešený. On sa však nevzdával.

Jedného dňa k nemu prišiel na návštevu jeho jediný priateľ – Jakub.

„Ahoj, Tomáš, prišiel som sa s tebou rozlúčiť,“ povedal Jakub. Sadol si na posteľ a z čela si utieral pot. „Priniesol som ti malý darček,“ povedal a z vrecka vytiahol niečo malé, zabalené do hnedého papiera.

Tomáš sa zdvihol na lakte so smutným výrazom na tvári, že priateľ odchádza.

„Krásny nový šiling pre teba, Tomáš. Nemiň ho však na nejakú zbytočnosť.“

„Ach, Jakub, práve teraz potrebujem niečo veľmi dôležité.“

„Naozaj? A čo?“

„Potrebujem Bibliu.“

„Bibliu? Myslím, že to nie je až také dôležité! Kto to kedy počul, aby taký chudobný chlapec, ako si ty, dal všetky svoje peniaze za Bibliu. Musel som šetriť niekoľko mesiacov, aby som ti tento šiling mohol dať.

„Nehnevaj sa, Jakub, ty odchádzaš, a ja budem ešte viac sám. Bibliu naozaj potrebujem. Prosím ťa, kúp mi ju, Jakub, ešte teraz večer, skôr ako zatvoria obchod. Babička by mi ju nepriniesla. Keby som peniaze dal jej, určite by si kúpila alkohol.“

„A čo budeš robiť s Bibliou, Tomáš? Veď ani učení ľudia jej dobre nerozumejú,“ odpovedal Jakub nevrlo.

„Možno. No chcem si overiť, či je to pravda, čo tí ľudia v modlitebni hovoria o niekom, koho volajú Ježiš. Bude to tvoj darček na rozlúčku, Jakub, a ja budem tak rád.“

„Nuž, dobre, Tomáš, pôjdem. Ale neviem, kde sa dá Biblia kúpiť.“

„U Tučkov ich majú po šilingu. Vídal som ich tam, keď som chodieval okolo. Rýchlo, Jakub, lebo zatvoria obchod.“

Jakub, aj keď nie veľmi ochotne, schádzal po schodoch. Keď sa však vrátil s krásnou Bibliou v ruke, nebol už taký mrzutý.

Len čo otvoril dvere Tomášovej izbičky, zvestoval mu: „Tuček povedal, že lepšieho priateľa ti ani nemôžem nechať a že som ten šiling ani nemohol lepšie použiť. Pripomínal, že pre teba bude mať väčšiu cenu než tisíc libier.“

Tomášova radosť a vďačnosť bola obrovská. „Áno, je to ona, poznám ju, Jakub,“ kričal Tomáš a Bibliu si pritisol k hrudi. „Si taký milý, že si mi ušetril ten šiling.“

Chlapci sa už nikdy viac nevideli. Keby však Jakub vedel, akým pokladom sa pre Tomáša stane Biblia, bola by to preňho dostatočná odmena za jeho snahu usporiť peniaze na darček pre kamaráta. Po mesiaci usilovného čítania vedel Tomáš z Biblie viac, ako mnohí, čo o sebe tvrdia, že ju študujú dvadsať rokov. Našiel v nej nielen cestu spasenia, ale presvedčil sa aj o tom, že poslušnosť voči Pánu Bohu vyžaduje vynakladať úsilie a čas na záchranu druhých.

„Nemôžem si všetky tieto úžasné správy nechať len pre seba,“ povedal a rozmýšľal, čo by mohol robiť. Nakoniec sa rozhodol pre celkom jednoduchú, ale krásnu službu. Jeho posteľ stála pri okne, ktoré bolo dosť nízko. Zaobstaral si ceruzku a papier, na ktorý písal rôzne verše z Biblie. Papieriky, na ktorých bolo napísané: „Okoloidúcim. Prosím, čítajte!“ púšťal von oknom na ulicu. Dúfal, že aspoň niekto sa tak dozvie o Ježišovi a spasení.

Robil to už niekoľko týždňov a pomaly nadobúdal presvedčenie, že táto jeho práca je zbytočná. Až v jeden večer počul kráčať po schodoch niekoho cudzieho. Do izbičky vstúpil vysoký, pekne oblečený pán a sadol si vedľa postele.

„Ty si ten mladík, ktorý hádže von oknom napísané verše?“ spýtal sa láskavo.

„Áno,“ povedal Tomáš. „Počuli ste azda, že si niekto nejaké z nich zdvihol?“

„Ale áno, chlapče, nielen niektoré, ale mnoho. Veríš, že aj ja som včera zdvihol zo zeme jeden z nich a stal sa mi veľkým požehnaním?“

„Viem, že Božie slovo má veľkú moc,“ povedal chlapec skromne.

„Prišiel som, aby som sa ti osobne poďakoval.“

„Nie mne, ja som len písal, ale žehnal Pán Boh.“

„Máš z tejto práce radosť?“ spýtal sa hosť.

„Je to pre mňa to najväčšie šťastie. Nemyslím pritom na bolesť v krížoch a teším sa na ten okamih, keď uvidím Pána Ježiša a budem mu môcť povedať, akú radosť som mal z tejto práce. Vy ste tiež mali príležitosť slúžiť mu?“

„Mal, chlapče. Mal som veľa príležitostí, no takmer všetky som zanedbal. Keď mi však Pán Boh pomôže, začnem znova. Doma mi umiera synček. Prišiel som do mesta vybaviť rôzne súrne záležitosti. Keď som sa s mojím chlapčekom lúčil, povedal mi: ´Ocko, ako veľmi by som bol rád, keby som bol urobil niečo pre Ježiša. Trápi ma myšlienka, že sa pred neho postavím s prázdnymi rukami.´ Tieto slová mi zneli v ušiach celý deň, až som šiel po ulici a tvoj lístok mi padol na klobúk. Otvoril som ho a čítal: ’Ja musím konať skutky toho, ktorý ma poslal, dokiaľ je deň; ide noc, keď nebude môcť nikto pracovať.‘ (Ján 9,4) Cítil som, že je to príkaz z neba. Musel som si kľaknúť a prosiť, aby mi Pán Boh odpustil, čo som zanedbal. Už dvadsať rokov sa považujem za kresťana. Keď som sa dozvedel, kto hádže tieto verše na ulicu a prečo, cítil som sa taký zahanbený, že som sa rozhodol ísť domov a pracovať pre svojho Pána.“

Chlapcovi stekali po lícach slzy radosti.

„Povedz mi, Tomáš, ako si si zaobstaral papier?“

„To nebolo také ťažké,“ odpovedal. „Babičke som povedal, aby mi nedávala mlieko, ktoré mi často kupuje za pol penny, ale nech mi radšej kúpi papier. Viete, ja tu už dlho nebudem. Lekár hovorí, že niekoľko mesiacov chladného počasia urobí svoje. Vzdať sa kvapky mlieka pre Ježiša, to nie je veľká obeť. Robím to s radosťou a som pritom šťastný.“

Hosť si hlboko vzdychol. „Ty si naozaj šťastnejší než tisícky tých, ktorí Krista síce vyznávajú, no robia pre neho tak málo, alebo možno aj vôbec nič.“

„Asi ho nepoznajú. Pretože poznať ho znamená milovať ho; a milovať znamená pre neho pracovať. Bez lásky to skutočne nejde.“

„Máš pravdu, Tomáš. Rád by som ti však nejako pomohol. Nechcel by si ísť do niektorého z ústavov pre postihnutých, kde by sa o teba dobre postarali?“

„Ďakujem, pane. Možno by som sa tam mal lepšie ako tu, chcem však naďalej zotrvať pri svojej práci.“

„Tak dobre, chlapče drahý. Postarám sa aspoň o to, aby si mal dobrú stravu a toľko papiera, koľko len potrebuješ. Pošlem ti všetko. Skôr však, ako odídem, prosím ťa, aby si sa so mnou pomodlil.“

Muž si kľakol vedľa Tomášovej postele a chlapec sa modlil: „Pane Ježišu, viem, že náš počuješ. Som ti veľmi vďačný, že si mi poslal tohto priateľa, aby ma potešil a povzbudil v mojej práci. Prosím, pomôž mu, aby pre teba urobil všetko, čo je v jeho silách. Ďakujem ti, Pane, aj za jedlo a papier, ktorý dostanem. Kým budem žiť, chcem pre teba písať tieto verše. Prosím, požehnaj tohto milého pána. Amen.“

Potom muž vstal a rozlúčil sa. Skôr ako odišiel z Londýna, urobil všetko pre to, aby bolo o Tomáša dobre postarané. S radostným srdcom sa vracal domov, rozhodnutý žiť pre Krista.


Zdieľať: