Sama s dvoma svojimi synmi – mali vtedy 1 a 4 roky – som mala cestovať lietadlom. Na letisko sme prišli autobusom, ktorý dlho chodil hore-dolu po parkovisku a hľadal miesto na zaparkovanie. Asi po hodine blúdenia sa mu konečne podarilo nájsť voľné miesto. Všetci sme z toho boli unavení. Určite si viete predstaviť, koľko batožiny mal každý z nás. Okrem toho, mnohí cestujúci – vrátane mňa – boli nervózni, či stihnú odlet.

Keď mladá žena, ktorá sedela neďaleko od nás, videla, ako s dvoma deťmi a kopou batožiny zápasím, aby som sa čím skôr dostala z autobusu na letisko. Ponúkla sa, že pôjde s nami a pomôže mi s batožinou i s deťmi, pretože jej lietadlo odlieta až o niekoľko hodín. Pomohla mi odniesť kufre, potlačila vozík, dozrela na deti, kým som vybavila pasové formality, pomohla zvládnuť bezpečnostnú kontrolu atď. – a to všetko s úsmevom na tvári a s nákazlivým humorom. Veľmi mi to pomohlo aspoň trocha sa uvoľniť a nebyť taká vystresovaná. Aj moji chlapci sa určite cítili lepšie.

Myslím si, že to bol anjel, ktorého mi práve v tej chvíli poslal Boh na pomoc. Poďakovala som sa jej, ale veľmi rada by som jej ešte raz povedala, ako veľmi si vážim jej pomoc a jej nesebecký čin lásky.

Možnosť niekomu poslúžiť má tisícky podôb. Len treba chodiť po svete s otvorenými očami.


Zdieľať: