Človek vo vode nie je vo svojom živle. Bez vzduchu nemôže zostať pod vodou dlhšie ako dve-tri minúty, potom sa musí vynoriť na povrch po dúšok čerstvého vzduchu. Starovekí grécki potápači sa bez dýchacích prístrojov ponárali až na štyri a pol minúty, no iba v relatívne plytkej vode, pričom sa vôbec nepohybovali.

Na úsvite 23. januára 1960 nastúpili dvaja muži na jednu z najnebezpečnejších ciest, akú človek kedy podnikol. Uzavretí v oceľovej guli batyskafu sa mali Jacques Piccard a Donald Walsh ponoriť do 10 920-metrovej hĺbky oceánu – na najhlbšie známe miesto na Zemi. Nikto nevedel, čo tam nájdu a či sa vrátia živí.

Trieste, ponorka amerického námorníctva, sa hojdala a kolísala na búrlivom mori a posádky dvoch sprievodných lodí námorníctva Spojených štátov ju ustarostene pozorovali. Hlboko pod nimi ležala Challengerská hlbina v Mariánskej priekope, obrovskej kosákovitej priepasti na dne západnej časti Tichého oceánu. Vo svojom čudnom plavidle, v priestore asi meter širokom a necelé dva metre vysokom, čakali Piccard a Walsh s očami upretými na hĺbkomer.

O 8.23 hod. prišiel signál. Trieste začala klesať do ticha hlbín. Trvalo takmer štyridsať minút, kým dosiahla hĺbku 245 metrov, ale o 9. hodine Piccard zvýšil rýchlosť zostupu. Najprv prechádzali zónou šera, potom nastala tma. Piccard zažal predný reflektor. Keď sa pozrel von, videl, ako okolo nich zavíril kŕdeľ zmätených drobných morských živočíchov.

V hlbine oceánu boli obaja muži veľmi osamelí. Jediné spojenie s hladinou poskytoval telefón. Toto spojenie ich upokojovalo, hoci od nikoho vlastne nemohli očakávať nijakú pomoc.

„9 hodín a 20 minút. Hĺbka 730 metrov,“ oznámil Piccard. „Vonku úplná čierňava… Vstúpili sme do priepastnej zóny – do sveta večnej tmy.“ Zvonku prenikal do kabíny chlad studenej vody. Walsh a Piccard, ktorí sa pri nastupovaní zmáčali, sa prezliekli do suchého a dali si po kúsku čokolády.

V 1280-metrovej hĺbke presiakla do gule voda, no krátko nato sa guľa sama utesnila. Opakovalo sa to aj v 5 400-metrovej hĺbke. Každá puklinka sa obrovským tlakom vody rýchlo uzavrela.

Trieste čoskoro dosiahla hĺbku 7015 metrov. Hlbšie doteraz nezostúpil nikto. Onedlho zaznamenala hĺbku 8 800 metrov, bola teda „tak hlboko pod hladinou mora, ako Mount Everest vyčnieva nad ňou“. Reflektory ohmatávali krištáľovo čistú vodu bez akejkoľvek stopy po živote.

Na poludnie dosiahla Trieste hĺbku 9455 metrov a rýchlo sa približovala k hĺbke, ktorej tlak nikdy neodskúšali ani na guli, ani na plaváku. Piccard zapol elektronický prístroj echolot, ktorý ustavične vysielal smerom ku dnu zvukové signály. Ozvena signálu sa nevrátila. Trieste mohla klesať ďalej. Čoskoro prekročila hĺbku 10 675 metrov. Muži úzkostlivo pozorovali stupnicu echolotu. Konečne sa ozvena signálov odrazila odo dna. Bolo iba 77 metrov pod nimi.

O niekoľko minút Walsh odpočítal posledných pár metrov a Trieste sa dotkla dna oceánu. Po kontrole hĺbkomerov oznámila osádka batyskafu hĺbku 10 920 metrov. Nikto predtým neprenikol hlbšie. Už len 102 metrov delilo batyskaf od najhlbšieho bodu celého oceánu.

Dvestotisíc ton tlačilo Trieste, keď Piccard zbadal na hnedastom bahne dna rybu platesu. Bola asi 30 cm dlhá a 15 cm široká. Z temena hlavy jej trčalo dvoje okrúhlych vypleštených očí. To znamená, že v priepasti pod obrovským tlakom existuje život.

Bádatelia zostali na morskom dne 20 minút. O 16.56 sa živí a zdraví vrátili na hladinu. Svojím historickým ponorom zlomili všetky doterajšie podmorské rekordy. Dosiahli jedno z najhlbších miest svetového oceánu.

Zemské póly, najvyššie vrcholy i najhlbšie moria už ľudia dosiahli. A predsa je okolo nás stále toľko vecí, ktoré môžeš aj ty objaviť ako prvý.


Zdieľať: