Elana Meyerová – atlétka píše o svojej životnej filozófii. Už v mladosti som objavila svoj talent behať dlhé trate. Ako 12-ročná som vyhrala prvý polmaratón. Vrchol som dosiahla, keď som na olympijských hrách 1992 získala striebornú medailu v behu na 10 000 m.

Ešte dôležitejšie ako striebro bolo pre mňa to, čo sa stalo bezprostredne po pretekoch. Etiópska víťazka Tulu Deratu a ja sme sa chytili za ruky a takto spolu sme prebehli víťazné kolo po pretekoch. Tak sme celému svetu symbolizovali nádej na rasové zjednotenie Afriky i sveta.

Prečo behám? Beh jednoducho milujem. Je to spôsob, ktorým ma Boh môže použiť, aby bol oslávený. Zmyslom môjho života nie je atletika, ale Kristus. Som v prvom rade kresťanka, až potom atlétka. Snažím sa všetko robiť na Božiu slávu. Stredobodom pozornosti sa nikdy nesmie stať človek.