Keď som na začiatku školského roka stretol Sáru, veľa som si o nej nemyslel. Bola taká, ako všetky ostatné dievčatá. Až neskôr som sa dozvedel o nej viac. Keď sme raz v zime mali zostať na nepovinné doučovanie z informatiky, z celej triedy nezostal nikto, len ja a Sára. Pretože sme obaja boli dobrí študenti, učiteľ nás nechal na chvíľu pracovať v triede samých. Otvoril som si svoju e-mailovú schránku a písal list kamarátovi.

Po chvíli sa mi zdalo, akoby niekto vzlykal. Pretože som si nebol istý, čo sa robí, čakal som. A naozaj. Sára plakala. Neboli sme ktovieako dobrí kamaráti. Nemal som ani potuchy, čo sa jej mohlo stať. Nechcel som prísť za ňou a vypytovať sa, akoby som bol nejaký poradca. Nevedel som, čo mám vlastne robiť. Nakoniec som predsa len vstal a šiel za ňou. Cestou som sa modlil: Bože, prosím ťa, pomôž mi.“

„Sára, čo sa stalo?“ spýtal som sa.

„To… nič… len… mám… nejaké… problémy…“ odpovedala a slzy jej stekali po tvári.

Prisadol som si k nej a tuho rozmýšľal, čo povedať. Pane, čo mám povedať? Nechcel som, aby to vyzeralo, že ju chcem k niečomu nútiť, ale ani že mi je ľahostajná.

Potom Sára začala svoje rozprávanie slovami: „Dnes mám narodeniny.“

„Všetko najlepšie!“ povedal som veselo.

„Nič pekné ani príjemné to nie je,“ poznamenala.

Sára mi povedala, že bola adoptovaná. Vysvetlila mi prečo. Jej vlastná matka bola narkomanka. Predávala svoje telo, aby si zarobila na heroín. Šesťkrát si nechala prerušiť tehotenstvo; Sára mala byť tým siedmym prípadom. Keď však tentoraz zistila, že je tehotná, vykonať interupciu už nebolo možné. Pretože sa však nechcela starať o toto nové „bremeno“, vzdala sa jej a nechala ju adoptovať. „Odkedy som sa narodila, moja mama ma nikdy neprišla ani pozrieť. To je dôvod, prečo svoje narodeniny tak strašne nenávidím,“ vyznala Sára.

„Keď som mala dvanásť rokov, prvýkrát som fajčila marihuanu. Kamarát mi dal cigaretu so slovami: Toto vylieči všetky tvoje problémy. Sára mi potom vysvetlila, že tento kamarát ju oklamal. Preto si našla ďalšieho, ktorý jej takisto sľúbil, že vyrieši všetky jej problémy. A tak sa stalo, že sa v 15 rokoch vydala na cestu, ktorou šla jej mama.

Keď mi svoj príbeh dorozprávala, uvedomil som si, že každé narodeniny jej vlastne pripomínajú, aký krutý je tento svet a aký nezmyselný je jej život. Nikdy som si ani nepomyslel, že stretnem človeka, ktorý prežíva takéto problémy. Nevedel som, čo mám robiť.

Potom som, ani sám neviem ako a prečo, povedal: „Boh ťa má rád.“

„Čo vravíš?“ spýtala sa.

„Sára, Boh ťa má rád. Miloval ťa skôr, než si sa narodila. Miluje ťa viac, než si to vôbec dokážeš predstaviť.“

„Neverím tomu,“ rýchlo odvrkla.

„Nemusíš,“ oponoval som. „On ťa miluje, či tomu veríš, alebo nie.“

Tri ďalšie mesiace sme sa spolu často rozprávali. Jedného dňa mi povedala, že by rada navštívila náš cirkevný zbor. Dal som jej adresu a ona naozaj začala navštevovať bohoslužby. O dva mesiace mi povedala, že chce byť pokrstená. Nemohol som tomu uveriť! Dievča, ktoré malo taký ťažký život, sa chce stať mojou „sestrou“ v Kristovi. „Ďakujem ti, Bože, že si tejto mladej žene dal príležitosť patriť k tvojej rodine!“

V ten deň, keď mala byť pokrstená, bolo zamračené a pršalo. Spolu s ostatnými mladými ľuďmi sme netrpezlivo čakali, kedy príde. Ale Sára neprišla. Bol som veľmi sklamaný a pokladal som to za svoju prehru. Predstavoval som si, že Sára bola z toho asi nervózna, a tak sa v poslednej chvíli rozhodla, že to všetko nechá tak. Ale mýlil som sa.

Keď som po tomto nešťastnom víkende prišiel do školy, učiteľ nás privítal so zlou správou: „Práve som sa od riaditeľa dozvedel, že Sára zahynula v sobotu pri dopravnej nehode.“

Dlhú chvíľu bolo v triede úplne ticho. Potom začali niektoré dievčatá plakať. Nedokázal som myslieť na nič iné, len na to, aký šťastný budem, keď sa s ňou stretnem v nebi.

Na jej pohrebe čítala jej adoptívna mama, čo si v ten deň zapísala do svojho denníka: „Všetko, čo mi dáva Otec, príde ku mne, a toho, kto príde ku mne, nevyhodím.“ (Ján 6,37)


Zdieľať: