Odkedy som sa rozhodol žiť pre Boha, sníval som o dni, keď budem môcť niekomu o ňom svedčiť. Byť Ježišovým svedkom pre mňa neznamenalo, že musím odísť do nejakej ďalekej krajiny a tam kázať alebo predávať kresťanskú literatúru z domu do domu. Hovoriť o Ježišovi som mohol kdekoľvek.

V roku 2002 som odišiel študovať na strednú školu do mesta vzdialeného asi 300km od domova. Myslel som si, že to bude perfektná príležitosť hovoriť tam o Bohu. Ale nebolo to také ľahké, ako som si predstavoval.

Pretože štúdium na tejto škole bolo dosť drahé, chodili tam zväčša deti bohatých rodičov. Problém bol v tom, že to boli „problémové“ deti – brali drogy, porušovali zákony a vôbec nemali záujem o náboženské veci.

Bol som ďaleko od domova, úplne sám a bez jediného človeka, s ktorým by som sa mohol rozprávať o svojej viere. A tak som sa rozhodol, že ak slová o Bohu nezaberajú, musím im o Ježišovi svedčiť svojím životom. Musím im ho ukázať! Preto som sa snažil prejavovať svojim spolužiakom lásku a porozumenie. Všimli si to, ale smutné na tom bolo, že moju láskavosť chápali ako slabosť. A tak som začal strácať nádej, že na tejto škole budem môcť niekedy niekomu svedčiť o Ježišovi.

Raz v piatok večer som bol v izbe sám a modlil som sa, kým ostatní boli vonku a zabávali sa. ´Bože, prosím ťa, pomôž mi, aby som sa mohol rozprávať o tebe aspoň s jedným človekom,´ modlil som sa.

„Čo robíš?“ vyrušil ma zrazu 16-ročný Karol.

„Modlím sa,“ odpovedal som priamo a rozmýšľal, čo asi odo mňa chce.

Zdalo sa, že ho to naozaj zaujíma, pretože sa tak začal náš spoločný a naozaj dlhý rozhovor. Povedal mi, že pije a berie drogy. Modlil sa len vtedy, keď k nim prišiel na návštevu strýko, ktorý bol kňazom. Potom mi povedal o niekoľkých svojich zlých a trpkých skúsenostiach.

„Tvoj život sa nemusí uberať takto ďalej,“ povedal som. „Myslím, že ani ja som predtým nebol iný.“ Vysvetlil som mu, že medzi ním a mnou niet rozdielu. „Som na tom rovnako ako ty. Nikto nie je dobrý. Rozdiel je len v tom, že som nadviazal priateľstvo a vzťah s Ježišom.“ Vysvetlil som mu, že Boh miluje každého človeka, bez ohľadu na to, čo robí. Nenávidí naše hriechy, ale nás miluje. Hovoril som mu o tom, čo pre mňa Ježiš znamená a prečo chodím na bohoslužby. Mohol som mu povedať všetko, čo som mal na srdci.

Bolo to nádherné. Naozaj som niekomu svedčil o Bohu! Kto by si bol pomyslel, že zo všetkých ľudí na svete mi Boh pošle do cesty práve Karola!?

Keď som šiel spať, niekoľko myšlienok mi prebehlo hlavou. Čo ak Karol neotvorí svoje srdce Ježišovi? Nikoho predsa nemôžem prinútiť milovať Ježiša. Keď sa mi však naskytne príležitosť, chcem vyjadriť svoju lásku k Ježišovi tak, že budem iným rozprávať o tom, čo urobil v mojom živote. V Karolových očiach som videl nádej a to ma presviedčalo, že to stálo za to.


Zdieľať: