Pretože som na strednú školu začal chodiť do iného mesta, stratil som všetkých priateľov. Cítil som sa sám. Nemal som kamaráta ani dievča či dobrého spolubývajúceho… Pripadal som si veľmi opustený. Často som mal z toho depresie.

Chcel som sa skamarátiť s dvoma spolužiakmi – Rickom a Brianom, ktorých som poznal už predtým. Raz som sa im zdôveril s tým, ako mizerne sa cítim. Rick ma vypočul a dal mi radu, ktorá ma šokovala: „Nerob si starosti, marihuana ťa z toho dostane!“ Hľadel som naňho s hrôzou v očiach. „N-n-nie, to určite nie, ďakujem…“ odpovedal som nervózne.

Keď dym z marihuany, ktorú fajčili, naplnil izbu, cítil som sa nepríjemne. Rozmýšľal som, že radšej odídem, ale nechcel som vyzerať ako hlupák.

„Večer pôjdeme do klubu. Poď s nami!“ pozval ma Brian. „Veď poď, nebuď bábovka,“ presviedčal ma Rick.

Na to zabudnite! Myslel som si. Potom ma však napadlo: Nevykašlú sa na mňa, keď s nimi nepôjdem?

„Bude tam dobrá zábava,“ sľuboval Brian. „Poď s nami!“ Aj keď som mu veľmi neveril, povedal som si, že keď sa vyhnem drogám, v podstate sa mi tam nič nemôže stať.

Tak som najbližší mesiac chodil z jednej zábavy na druhú. Scenár bol vždy ten istý. Všetci mi tam ponúkali drogy. Keď som odmietol, hľadeli na mňa s posmechom. Dokonca sa ma pýtali, načo tam potom chodím. Po nejakom čase som si sám začal klásť túto otázku.

Možno by som to predsa len raz mohol skúsiť, pomyslel som si. Vtedy si ku mne prisadla dievčina s dlhými červenými vlasmi a hlbokými zelenými očami. Ponúkla mi svoju cigaretu. „Keď si raz dáš, neublíži ti to,“ povedala jednoducho. Skamenel som. Ako vo sne som vzal marihuanovú cigaretu, dal si ju do úst a začal poťahovať.

Toto je zlé, to som nemal, pomyslel som si. Hneď s tým musím prestať! Keď som sa však poobzeral, uvedomil som si, že teraz ma už všetci budú brať a prestanú ma považovať za vydedenca. Droga začala účinkovať. Všetky pocity viny sa po chvíli vytratili. Zdalo sa, že Rick mal pravdu, droga ma zbavila depresie. Prvýkrát po dlhom čase som sa cítil šťastný, uvoľnený a prijímaný.

Odvtedy, čo som to skúsil prvýkrát, som fajčil marihuanu každý deň. Stále väčšie a väčšie problémy mi robilo sústrediť sa na školu. Moji rodičia si čoskoro všimli, že chodím domov nadrogovaný. Spočiatku ma prosili, aby som s tým prestal, ale keď som odmietol, začali sa mi „z lásky“ vyhrážať. Nakoniec ma vyhodili z domu s tým, že len to ma donúti vyhľadať pomoc. Ja som však nechcel, aby mi niekto pomohol. Chcel som byť stále v extáze. Jeden kamarát ma zobral k sebe na privát. Pretože som všetky peniaze dával na drogy, nemal som z čoho platiť nájom. Vyhodil ma.

Rýchlo som sa naučil príživníctvu a túlal sa od jedného „priateľa“ k druhému. Väčšinou to boli narkomani, a tak ma zatiahli ešte viac do drog, vrátane LSD, kokaínu, cracku, heroínu a extázy. Aj keď som za bývanie nič neplatil, kvôli drogám som bol stále na mizine. Bol som úplne zúfalý. Raz v piatok večer som sa spýtal dílera, čo iné by som mu mohol dať za dávku kokaínu. „Páčia sa mi tvoje nohavice. Vyzleč ich a dám ti kokaín,“ povedal mi. Bez váhania som sa vyzliekol do trenírok a dal mu nohavice. Úplne som stratil sebaúctu a zásady. Nakoniec som začal kradnúť v reštaurácii, kde som pracoval, aby som si zarobil na drogy.


Zdieľať: