Farár Wilhelm Busch vo svojej knihe spomína:

Jedného dňa som sa dopočul o istom baníkovi, ktorému sa v šachte stalo nešťastie. Na kríže mu padol kameň a zostal úplne ochrnutý. Keď som ho raz navštívil, na stole stáli fľaše pálenky. Boli s ním aj jeho kamaráti, ktorí keď ma uvideli, začali kričať: „Kde bol ten tvoj Boh, keď mu ten kameň padol na kríže? Prečo Boh mlčí?“ Aj ochrnutý začal kliať. Pripadal som si ako v pekle. Nezmohol som sa na slovo a vybehol von.

Keď sme sa o týždeň stretli v mužskom krúžku, vtlačili dnu na vozíku aj tohto muža. Hovoril som vtedy na text: Boh tak miloval svet, že svojho Syna dal… Muž ticho sedel a počúval.

Nielen v jeho živote, ale aj u nich doma nastala zmena. Zmizli fľaše alkoholu a na stole ležala Biblia. Všetko bolo iné. Keď som ho o tri mesiace navštívil, vyznal: „Odkedy som svoj život odovzdal Ježišovi, u nás doma vládne pokoj… Teším sa na nové nebo a novú zem. A keď tam vo večnosti raz zastanem pred Božím trónom, padnem pred ním na kolená a poďakujem mu za to, čo sa mi stalo.“

„Čo to hovoríš?“ zhrozil som sa.

„Viem, čo hovorím,“ odpovedal. „Boh ma zastavil.“ Potom nasledovala veta, ktorá sa mi nezmazateľne vryla do pamäti: „Je lepšie ochrnutý patriť Ježišovi a byť Božím dieťaťom, než s oboma zdravými nohami skočiť do pekla!“

Často sa pýtame: „Prečo?“ Možno by bolo lepšie položiť si otázku: „Čo ma tým chceš, Pane Bože, naučiť?“


Zdieľať: