Starší pán prechádzal raz večer okolo izby svojej vnučky a spoza dverí začul, ako si stále znovu a znovu zvláštnym úctivým hlasom opakuje abecedu. Vošiel dnu a spýtal sa jej:

„Čo to robíš? Kedy s tým už skončíš?“

„Modlím sa,“ vysvetľovalo malé dievčatko. „Akosi dnes večer nemôžem nájsť tie správne slová, preto opakujem všetky písmenká. Boh si ich za mňa poskladá, pretože vie, na čo myslím a čo mu chcem povedať.“

Istý chlapec raz večer v modlitbe vyslovil takúto prosbu: „Prosím ťa, Bože, zariaď, aby sa Budapešť stala hlavným mestom Rumunska.“

Keď sa domodlil a povedal „amen“, jeho mama sa naňho začudovane pozrela a spýtala sa: „Prečo si sa modlil za to, aby sa Budapešť stala hlavným mestom Rumunska?“

Chlapec jej vysvetlil: „Vieš, mami, tak som to dnes napísal na písomke zo zemepisu.“ Pri našich modlitbách Bohu nejde:
– o aritmetiku, pretože nezáleží na tom, aký veľký počet ich je,
– ani o rétoriku, pretože nezáleží na tom, aké sú výrečné,
– ani o geometriu, pretože vôbec nezáleží na tom, aké sú dlhé,
– ani o hudbu, pretože nezáleží na tom, akým hlasom ich vyslovíme,
– ani o logiku, pretože nezáleží na tom, koľko rozumných argumentov uvedieme,
– ani o spôsob, ako svoje myšlienky usporiadame.


Zdieľať: