V malom domčeku v južnom Texase vypukol požiar. Skôr než mohli susedia niekoho zachrániť, celá rodina zahynula v plameňoch. Zachránilo sa len malé, asi deväťročné dievčatko, ktoré však malo na jednej strane tváre i tela silné popáleniny. Pretože celá jej rodina zahynula, susedia sa rozhodli poslať dievčatko do detského domova, ktorého riaditeľ sa volal pán Buckner. Oznámili mu, kedy malá Mária príde a ktorým vlakom. Pán Buckner ju tam, pravdaže, čakal.

Keď Mária vystúpila z vlaku, oči mala červené od plaču. Akosi tušila, že práve on je teraz jej ochranca, preto sa mu prihovorila: „Ty si pán Buckner?“

On jej odpovedal: „Áno. Ty si Mária?“

Keď sa presvedčila, že je to ten pravý človek, položila hlavu na jeho kolená a srdcervúco sa rozplakala. Potom svojou malou, ohňom poznačenou tváričkou naňho pozrela a povedala: „Budeš musieť byť naraz mojím ockom aj mojou mamou.“

„Budem. Budem sa o to snažiť, ako najlepšie budem vedieť, Mária.“

Odišla s ním do jeho domova a bývala tam spolu so stovkami ďalších detí.

Z času na čas som tento detský domov navštevoval a rozprával deťom príbehy. Videl som, ako mu bežia v ústrety a vítajú ho, keď bol dlhý čas mimo domova. Malý drobizg bežal opreteky, pretože každý chcel k nemu dobehnúť čím skôr, objať ho a pobozkať ako prvý. Medzi deťmi, ktoré ho jedného dňa čakali, bola aj Mária. Keď sa objavil, ostatné deti sa rozbehli a bozkávali ho, ale Mária zastala a so slzami v očiach ich zďaleka pozorovala. Keď ho ostatné deti privítali a vybozkávali, tento dobrý muž sa pozrel na ňu a povedal: „Mária, prečo si neprišla ku mne a nedala mi bozk na privítanie?“

To už bolo na ňu veľa. Nahlas sa rozplakala. Pán Buckner k nej pomaly pristúpil, pohladil ju po tvári, zdvihol ju hore a povedal: „Nerozumiem tomu dobre, Mária. Čo sa stalo?“

Pomedzi vzlyky pomaly odpovedala: „Ach, ocko Buckner, po tom požiari mám takú odpornú tvár, že nemôžem chcieť, aby si ma pobozkal. Ak ma však budeš mať aspoň tak rád ako ostatné deti a povieš mi, že ma ľúbiš, potom ma vôbec nemusíš pobozkať.“

Pán Buckner poslal všetky ostatné deti dnu, vzal malú Máriu na ruky a raz, druhýkrát i tretíkrát ju pobozkal práve na to miesto na tvári, kde zostali stopy po ohni. Potom povedal: „Mária, pre ocka Bucknera si práve taká krásna, ako hocikto iný z detí. Mám ťa rád.“


Zdieľať: