Je to práve vďačnosť, ktorá viedla jedného starého muža až do jeho smrti roku 1973 každý týždeň na staré rozbité mólo východného pobrežia Floridy. Vždy v piatok večer prichádzal pomaly na mólo s vedrom plným morských rakov. Morské čajky sa v kŕdli zlietali k nemu a on ich kŕmil priamo z vedra.

Pred mnohými rokmi, v októbri 1942, kapitán Eddie Rickenbacker letel na B-17, aby doručil dôležitú správu generálovi Douglasovi MacArthurovi na Novú Guineu. Stalo sa však niečo nečakané a kapitán Eddie musel letieť veľkou okľukou. Práve vtedy prežil najnebezpečnejšie a najťažšie dobrodružstvo svojho života.

Niekde nad južným Pacifikom stratili rádiové spojenie. V nádrži už nemali veľa paliva, preto sa posádka rozhodla núdzovo pristáť na oceáne… Takmer mesiac zápasil kapitán Eddie a jeho muži so slanou vodou, počasím a horúcim slnkom. Prežili mnoho bezsenných nocí, keď do ich člnov vrážali obrovské žraloky. Najväčší čln mal 9 x 5 metrov, najväčší žralok 3 metre.

Ale zo všetkých ich morských nepriateľov sa ukázal ako najhorší hlad. Už po ôsmich dňoch nemali čo jesť. Časť zásob potravín minuli, to ostatné zničila slaná voda. Musel by sa stať zázrak, aby to vydržali a prežili. A ten zázrak sa stal. Kapitán Eddie to opísal takto:

„V to popoludnie mal službu Cherry (kapitán William Cherry, ktorý bol pilotom B-17). Skončili sme modlitbou za vyslobodenie a hymnami chvály. Pamätám si ešte, že niekto chcel ešte niečo povedať, ale všetkých nás premohla strašná páľava. Stiahol som si preto klobúk nižšie na oči a zaspal som. Nepamätám si, ako dlho som spal, keď som zrazu zacítil, že mi niečo pristálo na hlave. Vedel som, že to môže byť len morská čajka. Neviem, ako, ale jednoducho som to vedel. Aj ostatní si to všimli, ale nikto nepovedal ani slovo. Bez toho, aby som pohol hlavou, vykukol som spod klobúka. Výraz tváre mojich kamarátov mi povedal všetko. Čajka znamenala potravu… keby som ju, pravdaže, chytil.“

Ostatné, to je už história. Kapitán Eddie čajku naozaj chytil. Jej mäso s chuťou zjedli. Črevá použili ako návnadu na ryby. Dostali novú silu a nádej na záchranu opäť ožila – a to vďaka osamelej morskej čajke, ktorá sa sama ponúkla ako obeť. Nie je pre ňu typické zaletieť tak ďaleko od pevniny. Ktovie prečo odletela stovky kilometrov od pevniny.

Teraz už viete, čo sa stalo. Zrejme sa dovtípite aj to, že kapitán Eddie na to nikdy nezabudol. Vždy v piatok večer, asi v čase západu slnka, by ste na východnom pobreží Floridy mohli stretnúť starého, trochu zhrbeného muža s bielymi vlasmi a hustým obočím, ako z vedra plného morských rakov kŕmi čajky…


Zdieľať: