V nemocničnej izbe ležia dvaja ťažko chorí. Jeden má posteľ pri okne, z ktorého sa z času na čas pozrie von; druhý vidí len nemocničnú izbu. Ten pri okne rozpráva, čo vidí vonku:

„Na rybníku plávajú krásne divé kačky. V parčíku vidím šantiace deti. A teraz sa tam prechádza pekné dievča v jarných šatách, ktorému v ústrety pribehol jej mládenec. Teraz sa objali a vedú sa za ruky…“

A tak si krátili dlhé bolestivé hodiny na nemocničnom lôžku. Pacient pri okne rozprával a ten druhý ho s nadšením počúval. Nebol však spokojný. „Prečo nemôžem ležať pri okne ja? Prečo ten druhý má všetko a ja nič?“ hneval sa v duchu. Keď o niekoľko dní chorý pri okne zomrel, požiadal sestričku, aby ho preložila na voľnú posteľ pri okne. Konečne bude vidieť von! Sestrička jeho prianie splnila a keď sa zavreli dvere nemocničnej izby, pacient sa nedočkavo obrátil k oknu a vyzrel von. Z okna však bolo vidieť len bielu stenu oproti stojaceho domu…


Zdieľať: