Malý Booker sa narodil v roku 1856. Býval v biednej drevenej chatrči, ktorá nemala v oknách sklo. Namiesto dverí mala iba starý zaprášený záves. Ako podlaha slúžila udupaná hlina. Špajzou na sladké zemiaky bola hlboká diera v obývačke prikrytá doskami.

Booker si nemohol dovoliť hrať sa. Pretože bol otrok, musel upratovať, robiť poslíka a nosiť vodu mužom na pole. Keď si svoje povinnosti nesplnil tak, ako bolo treba, dozorcovia ho zbili.

Keď Abraham Lincoln zrušil v Spojených štátoch otroctvo, Booker bol ešte malým chlapcom. Nerozumel všetkému, čo sa vôkol neho dialo, ale počul, čo mama tak často hovorila: „To je deň, za ktorý som sa modlila. Bála som sa, že sa ho nikdy nedožijem.“

Booker so svojou mamou odišli z plantáží ako slobodní ľudia. Usadili sa v malej dedinke Malden. Sloboda však neznamenala ľahký život. Bookerovi priniesla prácu pri hutníckej peci od štvrtej hodiny ráno do neskorého popoludnia.

Booker nechodil do školy, pretože v jeho kraji neboli školy pre deti s čiernou pleťou. Veľmi však túžil naučiť sa čítať. Mamu neraz prosil, aby mu kúpila knihu. Aj keď bola veľmi chudobná, našetrila nejaké peniaze a kúpila mu starší šlabikár. Po niekoľkých týždňoch si Booker uvedomil, akú veľkú radosť má z toho, že si z neho môže sám čítať.

Po nejakom čase otvorili v ich dedine malú školu. Booker však musel aj pracovať. A tak ráno od štvrtej do deviatej pracoval, potom šiel do školy a po škole opäť niekoľko hodín pracoval. Booker veľmi túžil učiť sa nové veci. Hneď prvý deň v škole sa dostal do problému.

„Ako sa voláš?“ spýtala sa ho učiteľka.

„Booker,“ odpovedal.

„Booker. A priezvisko?“

Pokiaľ vedel, mal len jedno meno. To druhé nikdy nepočul. Ak však mal mať dve, vymyslel si ho. „Booker Washington,“ povedal. (Neskôr si pridal „T“ – skratka pre Taliaferro – pravdepodobne meno jeho matky.)

Práce však bolo málo a mzdy boli nízke. Booker musel nechať svoju milovanú školu a ísť pracovať do bane. Bol z toho veľmi sklamaný. Nenávidel prácu v podzemí. Bola tam strašná tma a neraz sa stalo, že v tých úzkych chodbičkách zablúdil.

Jedného dňa však začul, ako sa dvaja baníci rozprávajú o veľkej škole pre černochov. Priplazil sa bližšie, aby lepšie počul. Ich slová mu zneli ako nebeská hudba. Vtedy sa rozhodol, že tam musí jedného dňa ísť, nech by to stálo čokoľvek.

Uplynuli dva roky. Booker si odkladal každú pencu na ďalekú cestu do Hamptonu. Najprv šiel dostavníkom, potom vlakom a niekoľko posledných míľ peši. Keď došiel do cieľa, vo vrecku nohavíc mal presne 50 centov!

Na tejto dlhej ceste spával buď na chodníku, alebo niekde v mestských uličkách. Za celý čas sa nekúpal ani neprezliekal. Keď ho riaditeľka uvidela, vôbec nemala chuť prijať ho do školy. Booker čakal, ako sa rozhodne. Prešlo niekoľko hodín. Nakoniec pani riaditeľka prišla a povedala mu: „Booker, potrebujem upratať vedľajšiu miestnosť. Prosím, pozametaj ju.“

Booker pochopil, že to je jeho šanca. Celú miestnosť pozametal trikrát. Vzal prachovku a štyrikrát poutieral prach. Stále znovu a znovu utieral každú lavicu, stoličku, stôl i policu, kým nenašiel ani jedno zrnko prachu. Potom šiel k pani riaditeľke a oznámil jej, že úlohu splnil.

Riaditeľka všetko dôkladne skontrolovala. Svojou vreckovkou dokonca utrela stôl, či azda tam nenájde nejakú špinu. Ale nič tam nenašla.

„Myslím, že budeš prijatý,“ povedala. Teraz bol v ozajstnej škole! Každú vzácnu hodinu, ktorú mal na štúdium, využil čo najlepšie.

Po skončení štúdia sa Booker vrátil do mesta, kde predtým býval, ako učiteľ. Booker nielen učil, ale zakladal aj nové školy. Svojou dobrou prácou zapôsobil na ľudí do tej miery, že mu začali posielať peniaze. Andrew Carnegie mu poslal 600 000 dolárov! Po nejakom čase prišla za ním chudobná černoška, ktorá mala vyše 70 rokov a povedala mu: „Pán Washington, nemám žiadne peniaze, ale chcem vám venovať týchto šesť vajíčok, ktoré som ušetrila a ktoré chcem dať na vzdelanie našich chlapcov a dievčat.“ Booker si nikdy nebol istý, kto dal viac – Carnegie alebo táto stará žena?

Na Bookera T. Washingtona, malého otroka, ľudia spomínajú ako na skutočne veľkého muža svojej doby. Nežiadal nič pre seba. Celý život pracoval pre druhých. Ak máš aj ty svoj sen, za ktorý si ochotný zápasiť, nikdy sa ho nevzdaj. Pretože len vytrvalosťou a obetavosťou môžeš naplno využiť životnú šancu, ktorá sa možno už nikdy nevráti.


Zdieľať: