Dnes som v autobuse uvidela krásne dievča so zlatožltými vlasmi. Závidela som jej. Pripadala mi taká veselá, temperamentná. Tiež som chcela byť taká. Keď sa však o chvíľu postavila a chcela odísť, všimla som si, že kríva. Mala len jednu nohu, druhú nahrádzala protéza. Šla uličkou pomedzi sedadlá – a usmievala sa. Ach, Bože, odpustiť mi, keď sa sťažujem – a pritom mám dve nohy a patrí mi svet.

Zastavila som sa v obchode, že kúpim nejaké sladkosti. Mladík, ktorý ma obsluhoval, bol veľmi šarmantný. Zdalo sa mi, že z neho priam vyžaruje radosť a dobrá nálada. Bol láskavý a srdečný. Povedala som mu: „K svojim zákazníkom sa správate veľmi pekne. S takou zdvorilosťou sa človek stretne len málokedy.“ Otočil sa ku mne a povedal: „Ďakujem vám, pani.“ Až vtedy som si všimla jeho neprítomný pohľad. Bol slepý. Ach, Bože, odpusť mi, keď sa sťažujem – a pritom mám dve oči a patrí mi svet.

Keď som potom kráčala dolu ulicou, stretla som dieťa s krásnymi modrými očami. Zastavilo sa a pozorovalo, ako sa ostatné deti hrajú. Zdalo sa mi, že nevie, čo má robiť. Vrátila som sa a prihovorila sa mu: „Prečo sa tiež nejdeš hrať s ostatnými deťmi, miláčik?“ Stále sa pozeralo tým smerom a vôbec sa ku mne neotočilo. Vtedy som si uvedomila, že ten chlapček je hluchý. Ach, Bože, odpusť mi, keď sa sťažujem – a pritom mám dve zdravé uši a patrí mi svet.

Mám nohy a môžem ísť, kam potrebujem; mám oči a môžem sledovať krásu zapadajúceho slnka; mám uši, vďaka ktorým sa môžem dozvedieť veľa zaujímavých vecí. To všetko je naozaj veľký dar. Svet mi patrí naplno. Ach, Bože, odpusť mi, keď sa sťažujem a neviem byť dostatočne vďačná za Tvoje úžasné dary.


Zdieľať: