Odpustenie je ako dážď: zmýva vinu a hanbu, očisťuje nás.

Odpustenie je ako vietor: odnáša preč špinu a nečistotu.

Odpustenie ja ako sneh: zakrýva všetky nedostatky.

Odpustenie je ako oceán: skrýva nás v hlbinách lásky.

Odpúšťať je ale veľmi ťažké. Keď nám niekto urobí niečo zlé, máme sklon sa pomstiť. Chceme spravodlivosť typu „oko za oko, zub za zub.“ Odpustenie sa nám zdá slabošské, priveľmi zhovievavé voči vine a vinníkovi. Naozaj odpustiť môžeme len vtedy, ak sami na sebe zakúsime odpustenie, ktoré nám ponúka Boh.

Pred nejakým časom som sedel vo svojej kancelárii a užasnuto počúval kazateľa Amona Rugelinyanga, predsedu Cirkvi adventistov siedmeho dňa v Rwande. Opisoval udalosti, ktoré sa odohrali počas genocídy v roku 1994. Počas sto dní plných chaosu bolo brutálne zavraždených 800 000 ľudí. Medzi nimi aj Rugelinyangova manželka, tri deti a deväť vnúčat.

To, čo ma šokovalo najviac, nebolo rozprávanie o zverstvách, ale to, ako tento muž pokorne hovoril o Božom odpustení. Rozprával, ako zápasil, aby mohol odpustiť vrahom svojej ženy, detí a vnúčat. Ako mu Božie odpustenie pomohlo odpustiť iným. Ako sa jeho zbor stal nástrojom zmierenia, ako tento zbor pracuje s väzňami, z ktorých väčšina sú vrahovia, a vedie ich ku Kristovi. Rozprával aj o jednej veriacej žene, ktorá videla človeka, ako zavraždil jej muža a chystal sa zabiť aj ju. Ona však zázrakom prežila, vrahovi odpustila a prijala ho do svojho domu ako vlastného syna.


Zdieľať: