Povedz, dá sa to? Hovor si, čo chceš, ale je veľmi nepravdepodobné, že dokážeš zabudnúť, že ťa priateľ zradil alebo učiteľ pred ostatnými ponížil… Odpustiť neznamená vymazať všetky spomienky a usmievať sa na človeka, ktorý sa voči tebe previnil, akoby sa nič nestalo. Odpustiť znamená vzdať sa práva na odplatu.

Keď spisovateľka Amy Tanová spomína na svoje nepokojné detstvo a mladosť, hovorí, že v jej vnútri sa všetko vzbúrilo. Opisuje hádky, ktoré mala s mamou, keď mala 16 rokov. Jedného dňa tieto „búrky“ vyvrcholili. Plná hnevu prišla za mamou a vyhlásila: „Nenávidím ťa, mama. Bola by som rada, keby som zomrela.“

Jej matka sa postavila, zdvihla bradu a s úškľabkom na tvári odpovedala: „Dobre. Vzdávam sa ťa. Odteraz nie som tvoja matka! Choď si, kam chceš!“

Aj Amina mama prežívala vo svojom vnútri ťažký zápas. Vo svojej kríze mala dokonca v úmysle spáchať samovraždu, ale nepodarilo sa jej to. Nechcela viac rozmýšľať o predošlých dňoch. Svoju dcéru neustále kritizovala, ponižovala a trápila. Amy prisahala, že jej to nikdy neodpustí a nikdy nezabudne.

Po mnohých rokoch, keď mala Amy 46 rokov a písala svoju ďalšiu novelu, zrazu v jej pracovni zazvonil telefón. Na jej veľké prekvapenie to bola mama. Už niekoľko rokov trpela Alzheimerovou chorobou a takmer stratila pamäť.

„Amy,“ povedala jej, „niečo sa deje. Prestáva mi to myslieť. Asi sa zbláznim.“

Amy zostala zarazená. Za tie roky sa s mamou nikdy nerozprávala. „Neboj sa, určite to nie je také zlé,“ odpovedala jej.

„Je to naozaj tak,“ trvala na svojom mama. „Na mnohé veci si nemôžem spomenúť. Nedokážem si spomenúť, čo som robila včera. Nemôžem si spomenúť ani na to, čo sa stalo kedysi dávno, čo som ti urobila…“ Hovorila horúčkovito, ako zúfalý človek. Ako človek, ktorý akoby sa topil a na chvíľu sa vynoril nad hladinu s pevným odhodlaním žiť.

„Viem, že som urobila niečo, čím som ťa ranila.“

„Neurobila si,“ povedala jej Amy, „netráp sa.“

„Robila som hrozné veci. Teraz si však neviem spomenúť, čo… Chcem ti len povedať… dúfam, že dokážeš zabudnúť, ako som zabudla ja.“

Amy sa snažila usmiať sa, aby mame hlasom neprezradila, aká je dojatá. „Naozaj, netráp sa.“

„Dobre, chcela som len, aby si to vedela.“

Amy ďalej rozpráva: „Keď som zavesila, rozplakala som sa – od šťastia aj od žiaľu. Opäť som mala 16, ale v mojom vnútri nebolo ani stopy po „búrke“. Mama zomrela o šesť mesiacov. Odkázala mi slová, ktoré boli pre mňa tým najlepším liekom. Obe sme v srdci tušili, na čo by sme mali spomínať a na čo zabudnúť.

Keď Amy odpustila, cítila sa slobodná. Neznamená to, že zabudla na trpké chvíle, ktoré v detstve prežila, ale zbavila sa tŕňa, ktorý ju pichal pri srdci. Vzdala sa práva na odplatu a vďaka tomu otvorila nový, čistý list svojho života.


Zdieľať: