„Tvoj syn je idiot!“ počul som, ako moja druhá mama kričí na otca.

Bol som už asi týždeň na návšteve u otca. Aj keď ma jej slová vôbec neprekvapili, hlboko ma ranili. Stiahol som si prikrývku viac na hlavu a modlil sa: Bože, ako by som mohol odtiaľto zmiznúť a byť zase doma pri svojej mame?

Zrazu som počul blížiace sa kroky. Otec zasvietil a stiahol zo mňa prikrývku. Predstieral som, že spím, ale otec vedel, že som hore. „Ty si nechal dole dvere otvorené?“ spýtal sa. Jeho žena stála za ním so založenými rukami.

„Nepamätám sa,“ pokrčil som plecami a sadol som si.

„Nepamätám sa, nepamätám sa,“ napodobňovala ma. „Nikdy sa nepamätáš, čo si urobil, Karol?“ Nevedel som, čo mám povedať. Keď si niečo nepamätáš, tak si to predsa nepamätáš.

„Nuž, musíš mať nejaký vážny problém, keď sa nepamätáš, či si za sebou zavrel dvere, alebo nie. Si naozaj hlupák,“ povedala a odišla.

Neviem celkom presne, čo mi potom povedal otec. Ale bolo to niečo o tom, že mu je ľúto, čo povedala.

Ako to vlastne bolo?

Moji rodičia sa rozviedli, keď som mal tri roky. Nepamätám sa, ako to bolo, keď boli spolu. V istom zmysle je to dobre, pretože nemôžem spomínať a ľutovať, o čo som prišiel. Ich rozvod je jednoducho súčasťou môjho života, s ktorou som sa naučil žiť.

Niekoľko rokov po rozvode som cestoval od jedného rodiča k druhému. Myslím, že mi venovali dostatok pozornosti. Ale ten čas sa rýchlo skončil. Mama sa opäť vydala a otec sa oženil. Neviem prečo, ale s druhou mamou som si vôbec nerozumel.

Možno sme boli povahou úplne iní, alebo jej nevlastné dieťa jednoducho prekážalo, neviem. Od začiatku sa ku mne nesprávala pekne, a ani ja k nej.

Keď som vyrástol, niekedy to bolo lepšie, inokedy horšie. Zo začiatku som chodieval k otcovi raz za čas na týždeň. Neskôr to bolo každý druhý víkend a potom sa k tomu pridala i každá druhá streda. Bol to taký rozháraný spôsob života, ktorý mi veľmi nevyhovoval. Čo som však mal robiť?

Oveľa viac ma ale trápilo, že si nerozumiem s druhou mamou. Veľmi ma to ubíjalo. Nad hladinou ma držal – okrem lásky a podpory mojej mamy – môj vzťah s Ježišom. Mama mala silnú vieru v Boha a snažila sa aj mňa viesť bližšie k Bohu. Som jej za to veľmi vďačný. Boh sa stal mojím najlepším priateľom. Naučil som sa, že Boh je ten, kto ma nikdy nenechá na dne.

V jeden horúci júlový deň som bol opäť na ceste k otcovi. Tešil som sa, že pôjdem s otcom a bratmi na loď a spolu budeme sledovať ohňostroj. Nezavolal som však vopred otcovi, že prídem. Moja druhá mama sa strašne rozčúlila. Rozhodla, že nemôžem ísť s nimi na jazero a sledovať z loďky ohňostroj.

„Dovoľ mu ísť s nami,“ snažil sa ju otec presvedčiť. „Nie! Zaslúži si trest,“ stála si za svojím.

A tak som z brehu sledoval, ako sa otcova loď so všetkými jej šťastnými pasažiermi vzďaľuje. Môj plán na krásny výlet na lodi sa zmenil na upratovanie garáže.

Ležal som na betónovej podlahe v garáži a nemohol prestať plakať. Hneval som sa na všetkých – na Boha, na moju rodinu, a hlavne na seba.

„Pane Ježišu, prečo? Ty si môj priateľ. Prečo nemôžeš byť teraz tu a pomôcť mi?“ modlil som sa. V tej chvíli sa zmocnil zvláštny pokoj a doslova som cítil, ako ma Boh objal svojím láskavým ramenom.

V ďalších rokoch mi Boh neraz dokázal, že je pri mne. Neviem, ako by som tie roky prežil bez sily, pokoja a nádeje, ktoré mi stále dával. On bol mojím najlepším priateľom.

Jedného dňa, keď som bol u otca, sme sa s druhou mamou rozhodli, že sa chceme naučiť spolu vychádzať. Veľkou pomocou nám boli tri dôležité veci, ktoré možno pomôžu zlepšiť vzájomné vzťahy aj vám.

Čas – Moja druhá mama a ja sme zistili, že čas lieči bolestivé rany. Obaja sme dokázali pozrieť sa späť a vidieť chyby, ktorých sme sa v našom vzájomnom vzťahu dopustili. Po čase sme videli veci jasnejšie a mohli sme sa na ne dívať z pohľadu toho druhého.

Komunikácia – Len úprimným rozhovorom sme schopní vyriešiť rozdiely a začať chápať názory a pocity toho druhého. Spočiatku sme k sebe nemali dobrý vzťah, ale úprimná snaha rozprávať sa o týchto veciach nám pomohla naučiť sa spolu vychádzať. Aj keď to bolo pre mňa ťažké byť k mame úprimný a rozprávať sa s ňou, naučil som sa, aké dôležité je najprv pochopiť a potom byť chápaný.

Ježišova láska – Keď Ježiš žije v tvojom srdci, jeho láska prežiari temnú situáciu ako lúče svetla mraky po búrke. V Ježišovi mám vzor, ako sa správať ku druhým. Ježišova láska mi každý deň pomáha učiť sa, ako milovať a rozumieť si s mojou druhou mamou. Nepochybujem o tom, že aj jej Boh pomáha učiť sa, ako milovať mňa.


Zdieľať: