14. apríla 1912, čas 23:39. Titanic pláva oblasťou, odkiaľ iné lode hlásili ľadové vrcholce. Nad vodou je hmlový opar. Viditeľnosť je minimálna. Rýchlosť lode sa však neznížila, ide predsa o modrú stuhu. O bezpečnosť lode sa starajú dvaja muži hliadky v takzvanom „vraňom hniezde“ – pozorovateľni, odkiaľ mohli najlepšie sledovať more. Fleet a Lee napínali zrak ako najviac mohli, pretože hmla hustla. Zrazu Fleet zbadal tmavý tieň a zazdalo sa mu, že sa približuje. „Pred nami je ľad!“ vykríkol a ihneď trikrát prudko trhol povrazom na zvonci ako dohovorený signál. Dôstojník Moody sa okamžite ohlásil: „Ďakujem“ odpovedal zdvorilo a ihneď dal do strojovne príkaz: „Plnou parou spať!“ a kormidelníkovi rozkázal: „Naplno vpravo!“ No zotrvačnosť obrovskej lode hnanej neprimeranou rýchlosťou bola priveľká. Len veľmi pomaly obor menil svoj kurz.

Fleet s hrôzou sledoval ako sa ľadovec čnejúci až nad palubu nezadržateľne približuje. Už už sa zdalo, že loď sa predsa len stihne vyhnúť. Niekde pod hladinou sa však ozvalo slabé zaškrípanie. Zdalo sa, že loď sa len jemne obtrela o ľad.

Niektorí rozjarení cestujúci začali na palube kopať do úlomkov ľadu, ktoré sa odštiepili z ľadovca. Jeden z milionárov si dokonca nechal doniesť kúsok ľadu do svojho nápoja. Veď čo sa mohlo stať nepotopiteľnej lodi?

Pravda však bola iná. Časť ľadovca, ktorá bola ukrytá pod hladinou, spôsobila na lodi veľkú trhlinu a do podpalubia začala vnikať voda.

Prečo je bezpečnosť stoviek ľudí často ponechaná na pár jednotlivcov, ktorí nedokážu zasiahnuť včas, aby zabránili tomu najhoršiemu? Prečo sa rútime vpred, aj keď vieme, že nám hrozí smrteľné nebezpečenstvo? Skús dnes trochu „pribrzdiť“.


Zdieľať: