Umelec Herkomer sa narodil v Európe. Jeho otec bol jednoduchý drevorubač, zatiaľ čo mladý Herkomer bol veľmi talentovaný. Keď sa povesť o jeho nadaní a chýr o jeho sláve rozšírili po svete, presťahoval sa do Londýna. Onedlho poslal po svojho otca, aby mohol bývať s ním. Jeho otec bol pyšný na to, akým slávnym umelcom sa stal jeho syn. Zo žartu občas poznamenal, že toto nadanie zdedil po ňom.

Starý muž sa niekoľkokrát pokúsil urobiť niečo z hliny, ale nikdy sa to nevyrovnalo tomu, čo urobil jeho syn. Otec a syn žili spolu a v Londýne sa im celkom darilo. Ako však čas plynul, otec stále viac strácal zručnosť a klesala kvalita jeho výrobkov. Niekedy bolo na jeho tvári vidno, aký je sám so seba sklamaný a ako veľmi ho trápi, že sa mu práca nedarí.

Herkomera smútok jeho otca trápil. Rozhodol sa, že mu nejakým spôsobom pomôže. A tak keď raz večer otec šiel spať, Herkomer zostal hore, aby opravil chyby a vylepšil otcove výrobky. Spať šiel s úsmevom na perách a vo vedomí, že zajtra bude mať otec určite radosť.

Na druhý deň otcovi veľmi dobre padlo, keď od ľudí počul slová chvály na svoje výrobky. To mu vrátilo vedomie vlastnej hodnoty a pocit dobre vykonanej práce. Herkomer vedel, že dôstojnosť a zdravá hrdosť je to jediné, čo otcovi v jeho starobe zostalo, preto nechcel dovoliť, aby to stratil.

Možno sa ti niekedy bude zdať, že tvoj otec už nie je taký zručný a šikovný ako kedysi a že ty vieš urobiť všetko lepšie a rýchlejšie. Nezabudni však, že čím je tvoj otec starší, tým viac si zaslúži tvoju úctu, rešpekt a ocenenie.


Zdieľať: