Na brehoch rieky Kootenay stála malá drevorubačská osada Kimberly. Tvrdí chlapi každý deň húževnato bojovali s nespútanou prírodou. Len niekedy vyšli trocha vyššie proti prúdu, kde bola rieka veľmi divoká a pokúšali sa na kanoe preplávať krivolakými perejami rieky. Konali sa tam preteky, v ktorých zvíťazil ten, kto sa v kanoe udržal najdlhšie.

Každý zúčastnený vedel, že bezpodmienečne musí pristáť v Kimberly. Ďalej totiž rieka naberala prudký spád, zatáčala sa do úzkeho kaňonu a s hukotom sa rútila z 20-metrovej výšky do hlbín vodopádu. Tento úsek drevorubači nazvali Veľký roh, pretože koryto rieky malo tvar veľkého rohu.

30. apríl – deň pretekov. Na brehu rieky kričali diváci na staršieho chlapíka, ktorý práve celý spotený vystupoval z kanoe: „Šlo ti to pekne! Kto ide za tebou?“

„Mladý Mather,“ odpovedal udychčaný.

„Čože? Jack? No, to som zvedavý. Dúfam, že svojmu otcovi neurobí hanbu!“ poznamenal muž, ktorého ostatní volali starý Mather. Medzitým sa už medzi dvoma balvanmi objavilo Jackovo kanoe. Ešte niekoľko poriadnych záberov a Jack je v cieli. Starý Mather sa pyšne usmial a zamával synovi klobúkom. Jack si dovolil odvážny kúsok – hoci bol v prúde, vytiahol veslo z vody, zamával ním otcovi a zatočil ním nad hlavou. No veslo sa mu vyšmyklo z mokrej ruky a odletelo ďaleko do vody. Iné v loďke nemal… Začal sa vzďaľovať od brehu. Vydesene hľadel na ľudí na brehu. Prúd rieky ho unášal priamo do kaňonu.

Aj starý Mather zostal chvíľu nehybne stáť. Náhle sa rozbehol. Schytil dve veslá, skočil do kanoe a vydal sa za Jackom. Márne sa za ním ozývali varovné hlasy – starý Mather plával ďalej. Čoskoro Jacka dohonil. Prirazil bokom k jeho lodi a Jack preliezol k otcovi. Vzal do rúk druhé veslo. Nepadlo jediné slovo výčitky, len rieka hučala svoju pieseň skazy.

„Vieš, čo nás čaká, Jack!? Len zázrak by nás mohol zachrániť! Pamätaj si však, že pereje musíme preplávať. Aj keď zletíme z vodopádu, len tak ľahko sa predsa nedáme!“

Jack neodpovedal. Pevnejšie chytil veslo do rúk. Preleteli úzkym priesmykom. Voda ich hnala priamo na balvan. Náraz by kanoe určite rozbil.

Muži však spozorovali, že hneď za úzkym priesmykom sa pri stene kaňonu vytvoril vír. Využili jeho otáčavý pohyb a pomocou dvoch párov silných rúk sa len o vlások vyhli balvanu. Rozzúrená rieka ich však hnala ďalej.

„Len sa vzdúvaj! Ešte nás nedostaneš! Matherovci sa len tak ľahko nevzdávajú!“ kričal starý Mather.

Obaja sa otočili a hľadeli na rozbúrenú rieku. Pereje boli za nimi. Rýchlosť kanoe sa zvyšovala. Pred nimi bol vodopád.

Starý Mather vytiahol veslo z vody, hodil ho do kanoe a ľahol si na dno lode. Keď sa však pozrel dolu na prúd, rýchlo vstal, schytil veslo a zvolal: „Pozri, Jack, tam na ľavej strane, vidíš?“ Jack prikývol a spýtavo sa zahľadel na otca.

„Samozrejme, skúsime to!“ povedal otec. Na ľavej strane, asi 300 metrov po prúde vyrástol silný ker, na ktorom sa pri jarných povodniach pozachytávalo veľa trávy a vetvičiek. Nikto o ňom nevedel, pretože zhora ho nebolo vidno. Až teraz nastal skutočný boj o život. Veslá sa im rýchlo mihali v rukách. Vymaniť sa z prúdu tejto divokej rieky bolo takmer nemožné. Ale predsa!

Muži sa nevzdali, kým sa nedostali ku kríku. Jack sa natiahol, ale rukou nedočiahol na ker. Starý Mather sa preto zahnal veslom a to sa zachytilo odtrhnutým kovaním.

Prúd im bral loď po nohami. Mather zvolal: „Chyť sa ma, Jack!“ a obaja skočili. Otec sa pevne držal vesla a pomaly priťahoval bližšie a bližšie ku kmeňu, až sa ho chytil. Potom pomohol Jackovi. Obaja viseli na kre a túžili, aby ich ľudia čím skôr našli.

Jack odlomil dlhú vetvu, uviazal na ňu otcovu košeľu a mával ňou nad prúdom, aby ich ľudia hore zbadali. Keď už takmer strácali nádej, konečne sa k nim zošmyklo lano. Najprv vytiahli otca, potom Jacka. Keď boli zase v bezpečí, pozrel syn na otca. Ten s hrdým úsmevom povedal: „A predsa nás nedostala…“ Hlas sa mu zlomil a starý Mather od vysilenia zamdlel.


Zdieľať: